Zivot 8

Slnko potichu preniklo žalúziami. Lucia ležala v posteli a dívala sa smerom k oknu. Von nevidela, pretože žalúzie boli zatiahnuté, ale lúče si i napriek tomu našli medzierku, ktorou sa dostali dnu a hladili jej tvár. Peter sedel pri nej a držal ju za ruku. Chvíľu hľadela nevedno kam, potom sa otočila na Petra a pozorovala ho. Mala problém spomenúť si, kto to je. Tá pamäť. Bože. Musí to medzi nami byť vážne, keď sa o mňa tak bojí. Odkedy som sa prebrala, tak sa odtiaľto tuším ani nepohol. A ak hej, tak sa len vystriedal s tou babou... No, bože, ako sa volá.... Tá....Veronika ? Áno, myslím, že hej. Ale čo sa vlastne stalo? Ako som sa sem dostala ? Mala som autonehodu ? Nie, to sa mi nezdá. Pokiaľ viem, tak nemám auto a ak s ním chodím a mala som nehodu, tak by bol v tom aute asi so mnou, nie ? Čo iné by sa mi mohlo prihodiť ? Ale nemám ani modriny, ani nič zlomené... Akurát sa mi občas zle dýcha. Prečo si nič nepamätám ?  Ako dlho tu vlastne ležím ? Kde bývam ? Teda, najprv by ma malo asi zaujímať, ako sa volám ? Ten chalan mi vravel Lucia, ak sa nemýlim. Takže som Lucia. No dobre, aspoň to viem. Ach bože.. Pošúchala si spánky, oprela sa dozadu o vankúš a privrela oči. Rozbolela ju hlava. Úporne sa snažila si spomenúť. Na niečo, na nejakú maličkosť, ktorá by jej pripomenula jej minulý život, to, čo sa stalo a prečo leží v nemocnici. Ničomu nerozumela a nikto jej nič nepovedal. Prestávalo ju to baviť. Ide predsa o jej zdravie. Tak prečo jej tie informácie zatajujú ? Vždy, keď došiel lekár, tak ten chalan s ním vyšiel von a rozprávali sa výlučne bez nej. Akoby sa jej to vôbec netýkalo. Cítila sa ako nejaká vec. To nie je fér. Zamračila sa. Otvorila oči a obrátila sa na Petra.

„ Prosím ťa, ako sa voláš ?“ opýtala sa. Petra pichlo pri srdci.

„ Peter. Som Peter,“ odvetil.

„ Aha. Okej.“ Zmĺkla a premýšľala, ako by z neho dostala odpovede na otázky, ktoré ju tak ťažili. Už sa o to pokúsila niekoľkokrát, ale zakaždým ju buď odbil, alebo odpovedal krátko a úsečne. Ublížila som mu ? Bože, ja chcem vedieť, čo sa stalo. Rozhodla sa to skúsiť opäť.

„ Môžeš mi povedať, čo sa mi stalo ?“ spýtala sa s nádejou v hlase.

„ Teraz si ešte príliš slabá, mohlo by ti to ublížiť,“ odvetil. Tým to preňho skončilo.

„ Prečo mi tu nikto nič nepovie ? Je to predsa môj život a moje zdravie. Kto dočerta si a akým právom mi odmietaš odpovedať ?!“ rozčúlila sa.

„ Upokoj sa, lebo ti príde zle. Všetko sa dozvieš, keď nastane ten správny čas.“ Peter zostával chladným. Nevedel, čo má cítiť a ako sa má správať po tom všetkom , čo sa udialo. Mal pocit, že Lucia už nie je to isté dievča, ktoré poznal predtým. Nevedel kto to je a nevedela to ani sama Lucia.

„ Ale ja to chcem vedieť teraz,“ rozkričala sa, „ nie vtedy, keď si ty alebo lekári zmyslíte, že teraz už to môžem vedieť. Povedz mi to !! Mám právo to vedieť !!“

Peter bezradne sedel na posteli a díval sa do zeme. Lucia sa rozplakala. Bola celkom bezmocná. Uvedomovala si, že je úplne v ich moci a môžu si s ňou robiť, čo sa im zapáči. Chytala ju z toho depresia. Je v rukách cudzích ľudí....Nič si nepamätá...Ovládlo ju zúfalstvo a chuť utiecť.

„ O chvíľu sa vrátim,“ povedal Peter a vyšiel z izby. Prešiel úzkou chodbou až na koniec a zahol doprava. Oprel sa o stenu a zhlboka sa nadýchol. O chvíľu sa ako – tak pozbieral a pokračoval ďalej v ceste na WC.

Lucia zacítila  svoju šancu. Keď Peter opustil izbu, pomaly sa na posteli posadila. Pár minút čakala. Potom si odpojila infúziu aj kyslík a vstala. Trochu sa jej zatočila hlava, ale ovládla sa. Podišla ku skrini. Stiahla zo seba nemocničnú košeľu a obliekla si rifle a tričko, čo našla v skrini. Napokon vzala z vešiaku mikinu, z peňaženky na stole - ktorá bola pravdepodobne Petrova - nejaké peniaze a potichu sa vytratila z izby.

Prešla po chodbe až na koniec a tam sa poobzerala. Hľadala ceduľku s nápisom "EXIT" alebo také čosi. Chodba sa  na konci rozdvojovala. Vľavo sa išlo na WC a schdomi na ďalšie poschodie. Ulička vpravo viedla na JIS-ku a k sesterskej izbe. Vydala sa vľavo. Prešla okolo oboch dverí smerujúcich na záchod a prišla k posledným, ktoré viedli na schodisko. Chytila kľučku a potlačila, ale dvere sa ani nepohli. Dočerta, snáď nie sú zamknuté ?! No tak, povoľ ! Z dverí bližšie k nej začula vodu. Niekto sa umýval. Poobzerala sa. Nemala sa kde ukryť. Mykala s dverami. Voda prestala tiecť. Srdce sa jej rozbúchalo ešte rýchlejšie. Minútu bolo úplné ticho. Rýchlo zvažovala všetky možnosti. Nesmú ju teraz prichytiť, pretože potom by ju strážili nepretržite a takáto príležitosť by sa už určite nenaskytla. Musí sa to podariť teraz. Lucia skúsila poslednú možnosť a z celej sily do dverí vrazila ramenom. Pod váhou jej tela povolila a ona s buchotom dopadla na medziposchodie.

Peter vyšiel z wciek na chodbu a otočil sa na buchot, ktorý prichádzal z konca chodby. Chcel sa ísť pozrieť, ale keď zvuk utíchol, povedal si, že to nebude nič vážne a vracal sa na izbu.

Lucia si vydýchla. Bála sa, že ten človek, čo sa umýval by sa mohol prísť pozrieť na ten hluk. Našťastie tak nespravil. Chytila si pravé rameno, ktoré ju po zrážke s dverami bolelo. Vari len som si ho nevykĺbila. To by bola fakt smola. Vstala zo zeme a schodmi zišla až na prízemie. Prešla okolo recepcie, pohotovosti a príjmu pacientov. Aj ja som tadiaľto prešla ? Ale čo sa stalo ? Ocitla sa pred budovou nemocnice. Bola to stará, komunistická stavba s novými plastovými protihlukovými oknami, pristavenou lôžkovou časťou a pokreslenou fasádou. Writery sa činili. Napriek tomu, že budova bola takmer v centre mesta, Lucii sa všetko naokolo zdalo neznáme a cudzie.

Premýšlala, čo spraviť ako prvé. Asi by sa zo všetkého najprv mala pokúsiť rozpamäťať sa na to, čo sa stalo, alebo aspoň na to, kto je, kde žije, kto sú jej rodina a priatelia, čo robí. Nemá zmysel hľadať si prácu, pokiaľ neviem, čo som robila predtým, alebo aspoň za čo som sa učila. Ale mala by niekde prespať. A mala by sa najesť. Pomalým krokom sa vydala hore ulicou. Dostala sa do centra. Na celej ulici vládol živý ruch, ľudia náhlivo prechádzali okolo nej, z reštaurácií a obchodov sa na ňu valila zmes vôní, z ktorých sa jej zatočila hlava. Všetko sa jej videlo také rýchle, uponáhlané. Snažila sa nájsť nejaké tiché miesto, kde by si mohla sadnúť a premýšľať. Musela prejsť celou tou ulicou, pričom jej dvakrát vynadali, že sa nepozerá, kade ide, dvakrát ju pozvali na kávu a raz dostala priamy návrh na sex. Znechutene šla ďalej a v duchu sa obávala či aj zvyšok mesta bude taký. Šla stále rovno za nosom. Prešla cez električkovú trať a dostala sa na akési korzo. Vo svojom okolí počula hádam všetky svetové jazyky, ľudia tu boli pokojnejší, vykračovali si ako na prechádzke a oddychovali. Skupinke turistov na nároží spriedovca vysvetľoval pôvod budovy, ktorú všetci zahŕňali obdivom. Pristavila sa pri obchode, ktorý sa otriasal v basách najnovšej pesničky z posledného cdčka piešťanskej hip-hopovej skupiny. Lucia začal pokyvovať hlavou a hmkať si melódiu. Prezerala si výklad, keď vtom si uvedomila, že tú pesničku pozná, že ju už kdesi počula. Naštartovala všetky závity, aby si spomenula, kde to bolo. Nešlo to. Bolela ju hlava. Pokračovala vo svojej ceste. Prišla na námestie. Stredom sa tiahla nízka fontána plná vody a po celom jej obvode boli lavičky. Na jednej sa usadila. Zaklonila hlavu a zavrela oči. Stále si pohmkávala melódiu pesničky, ktorú počula v tom obchode. Snažila sa spomenúť. Kde to bolo ? Kde to bolo ? Viem, že som to už počula a podľa toho textu, tak v rádiu to určite nebolo. Nič. Mozog odmietal spolupracovať. Žiadna spomienka sa nedostavovala. Schúlila sa na lavičku a po chvíli zaspala. Mala sen. Bola v nemocnici. Peter bol pri nej. Niekam odišiel a ona sa pokúsila utiecť, ale keď sa pokúšala prejsť okolo vrátnice, chytili ju, dovliekli späť a priviazali k posteli. Vraj - z bezpečnostných dôvodov. V tom mieste sa sen zrazu prepol do čohosi iného. Bola na nejakej party alebo čomsi takom. Bolo tam strašne veľa ľudí. Pri stáli tí ľudia z nemocnice - Peter s tou babou, Veronikou. Všetci kývali hlavou. Zrazu počula ako nejaký hlas uviedol piešťanskú skupinu Kontrafakt. Ľudia okolo nej zaburácali. Keď sa obzrela, videla, že na pódium vybehli traja chalani a spustili na ľudí prúd slov takou rýchlosťou, že keby nevedela texty všetkých pesničiek naspamäť, tak by im vôbec nerozumela. Všetci sa bavili. Držala sa s Petrom za ruky a s Veronikou sa na seba usmievali. Užívali si vystúpenie. Zrazu sa aj tento sen skončil a obraz zmizol. V hlave počula len hlas, ktorý jej hovoril : Milujem ťa. Milujem. Viem, že ma počuješ. Verím tomu. Prosím ťa, sprav to pre seba i pre nás - keď ťa odpoja, nadýchni sa. Prosím. Nemôžeš ma predsa teraz opustiť. Sľúbila si mi, že ma neopustíš. Dodrž to. Ja som ti sľúbil, vtedy, keď sme prišli o bábätko, že spolu prežijeme dlhý a krásny život. Dovoľ mi, aby som to splnil. Prosím ťa, neopúšťaj ma. Čo budem robiť bez teba ? Kto mi bude hovoriť, kde mám kľúče, mobil alebo nejaké papiere ? Komu sa budem zdôverovať s úplnými blbosťami ?  Ku komu sa budem túliť, komu budem šepkať, že ho strašne milujem ? Si môj anjelik. Milujem ťa. Tak veľa si ma naučila. Nemôžem sa ti za to ani poďakovať. Nemám ti to kedy splatiť. Prosím Boha, aby toto nebolo naše posledné stretnutie. Prosím nie ! Lucka, si moje silné dievčatko. Viem, že to dokážeš. Prosím, sprav to pre nás. Milujem ťa, nikdy na to nezabudni. Nikdy. Milujem ťa, milujem....

Strhla sa a ohromene sa dívala pred seba. Čo to malo znamenať ?