Žltá

Ráno som pozeral  na seba a tiež na špičky nôh. Mojich. Na vysvetlenie. Aj keď...Oni za nič nemohli a nemôžu.

Sedel som tiež na stoličke o pár minút neskôr a cítil si zmätok. Pociťoval som si ho.

Bol môj vlastný a taký nejasný ako ja sám pred sebou .

Zmätok ktorý, neviem odkiaľ, prišiel a bol tam. So mnou. Ráno. Oproti mne. Na stoličke.

Viem, že moje zmätky sú pravidelné a mnohokrát, rovnako ako smútok ranný, nepríjemne nejasné.

Tiež ma napadlo, či som svoje zmätky niekedy v minulosti pociťoval.

Premýšľal som aj na bielom moste postavenom k výročiu. Akémusi. To mi stačilo. NeVedieť.

Zmätok prišiel aj vtedy  nečakane. Vystúpil so mnou z vlaku na Waterloo.

Prekľučkoval pomedzi ľuďmi, pomedzi steny  budov naftárskych spoločností, trikrát nazrel do galérií a jeden krát do múzea ktoré nemalo meno. Potom si OPAŤ so mnou sadol na breh rieky, pod most na ktorom teraz stojím.

Sedeli sme teda ja a môj zmätok bez príčiny pod bielym mostom. Ja som si hojdal nohami. Áno...Správnejšie. Ja som hojdal bez si.

Premýšľal som o budove na druhom brehu. Nepáčili sa mi jej steny. Také špinavo hnedé. Ako voda pretekajúca pod mostom na ktorom stojím. Pod ktorým som sedel a myslel že ju musím vymaľovať. Na oranžovo. Budovu.

Keď som začal počítať množstvo oranžovej potrebnej na tú namáhavú prácisko, môj smútok, ako som pocítil ostal byť netrpezlivý.

Prestal som teda hojdať nohami a pozrel na biely most. Niekedy ťa naozaj nemôžem vystáť, pomyslel som si na adresu  smútku. Bolo mu to úprimne ľahostajné, to moje sťažovanie. A ja som začal otvárať konzervu. Miešané ovocie, prečítal som pre seba a istotu, otvorit  a vylial na biele kamene na brehu. Škoda. Ovocia zo supermarketu.

Stihol som ešte pocítiť vôňu broskýň. Bola asi najsilnejšia.

Možno som cítil aj ananás, myslím už na moste a farbím, zafarbujem hnedú vodu v zákrute na žlto. S mojím smútkom na pravom pleci.