Život 9

Tak toto bolo fakt zaujímavé. Čo to bolo za sen ? Lucia sa posadila a zababušila sa do mikiny. Dvaja policajti prechádzajúci sa opodiaľ ju pozorovali. Dostala strach, aby ju nebodaj nepovažovali za bezdomovkyňu a nechceli ju legitimitovať. Nemala žiadne doklady, takže by pravdepodobne skončila na policajnej stanici a to bolo čosi, po čom v tejto práve dvakrát netúžila. Chvíľku ešte sedela, aby nebola nápadná a keď zašli za roh ulice, vstala a rýchlym krokom sa ponáhľala preč.

Peter sa vrátil do izby. Našiel však len prázdnu posteľ, prázdnu skriňu a prázdnu peňaženku. To je celá ona, pomyslel si. Vždy sa vie nejako vynájsť a keď si niečo zmyslí, tak to aj spraví bez ohľadu na to, aké neuskutočniteľné by to bolo. Pousmial sa. Predsa len je v nej niečo z mojej starej Lucie. Musím však upozorniť lekárov a políciu. Veď si nič nepamätá. Nemôže sa túlať sama po meste. Je to nebezpečné. S rastúcim strachom Peter vošiel do sesterskej izby, dal si zavolať Luciinho lekára a oznámil mu, čo sa stalo. Ten mu povedal, aby upovedomil políciu, dal im Luciin opis a aby požiadal, nech po nej vyhlásia pátranie, pretože je chorá a odišla z nemocnice bez vedomia lekára.
Peter to všetko spravil. Zostávalo už len čakať, čo sa bude diať ďalej. Nebol ten typ, ktorý by v takomto prípade len sedel na zadku a čakal, ale tentoraz mu nič iné nezostávalo. Usadil sa v čakárni pri pohotovosti a dúfal, že Luciu čoskoro nájdu.

Lucia medzitým z námestia s fontánou prešla cez celé mesto až k nábrežiu. Tam si sadla a premýšľala. Bolo jej príjemne a bola rada, že odišla z nemocnice. Nevydržala by tam. Cítila sa ako vo väzení. Navyše jej nikto nič nepovedal a to ju štvalo ešte viac. Zavrela oči a nechala vietor, aby jej prepletal vlasy. Prinášal vlhkosť od rieky. Bolo to osviežujúce a konečne sa cítila trochu vo svojej koži.
Ako tam tak sedela, celé okolie sa jej zdalo povedomé. Bola som tu už niekedy ? Naštartovala všetky mozgové závity. Musím si spomenúť, rozhodla sa. Musím. Takto to predsa ďalej nejde. Sadla si do tureckého sedu a hľadela do vody. Slnko sa v nej odrážalo a oslepovalo ju. Snažila sa očami preniknúť pod hladinu, do tej hĺbky akoby jej to malo pomôcť. Sedela a čas plynul. Ani si nevšimla, že pomaly stráca schopnosť normálneho myslenia a dostáva sa do akejsi inej roviny vedomia. Vynorila sa jej akási spomienka.
„ Milujem takéto chvíle.“
„ Mám vtedy pocit, že aj keď nám veľa vecí vôbec nejde ľahko, tak sa nám to akýmsi tajomným spôsobom podarí prekonať. Cítim, že s tebou by som zvládla čokoľvek.“
„ Myslím len na to, aký som v živote s tebou spokojný. Si to, čo dáva môjmu životu zmysel, si to, čo ma robí šťastným. Neviem, ako som mohol žiť bez teba. Dnes už si to neviem ani predstaviť.
A ani nechcem, aby sa to niekedy zmenilo. Chcem s tebou ostať, pokiaľ len to bude možné. Milujem ťa, si moja láska.“
Áno !! Bolo to tu ? Mala dojem, že áno. Vlastne nie, bola si tým istá. To je skvelé !! Spomenula som si !! Spomenula som si !! Takže som tu bola s Petrom. Chodíme spolu. Zrejme ho milujem, aj keď teraz ho budem musieť spoznávať odznovu. Kým si celkom nespomenie. Zrazu mala zlý pocit z toho, že odišla z nemocnice. Pravdepodobne sa jej len snažili pomôcť a ona tomu nerozumela. Ale tak mohli sa ju aspoň pokúsiť pochopiť. Vydala sa smerom späť do mesta. Ruky sa vopchala hlboko do vreciek a zamyslene sa dívala do zeme. Snažila sa usporiadať si myšlienky. Udialo sa toho dosť a mala v tom zmätok. Nevšimla si, že v jej stopách išli dvaja uniformovaní strážcovia zákona. Celkom nezmyselne blúdila uličkami. Až po dlhých minútach si uvedomila, že ju niekto sleduje. Nechcela sa otáčať, aby nebola ešte nápadnejšia. Chcela vyskúšať či sa nemýli. Prešla námestím do uličky smerujúcej do centra mesta. Bolo na nej plno reštaurácií, kaviarní a obchodov s oblečením, kozmetikou, hudbou a knihami. Vošla do kníhkupectva, ktoré bolo hneď na rohu, takže jej prenasledovatelia si ju nevšimli. Zašla dnu, prechádzala sa medzi regálmi s rozličnou literatúrou, prehrabávala sa medzi knihami. Zrazu vytiahla jednu knihu, ktorej názov ju zaujal. Život ? Zvláštny názov pre knihu. Začala si obzerať. Bola to zbierka poviedok. Keď obrátila knihu na zadnú stránku, udivene zostala stáť a hľadieť na svoju fotografiu. Z tej knihy zistila, že sa volá Lucia Tomkovičová, má 23 rokov a žije tu so svojím priateľom. Bola to jej prvá kniha a vyvolala ňou rozruch na trhu.
Teeda, čo sa dnes ešte dozviem ? Bola prekvapená, ale na druhej strane zasa bola rada. Opäť sa o sebe niečo dozvedela. Chvíľu sa ešte zaoberala knihou a potom vyšla na ulicu a pokračovala vo svojej ceste. Teraz sa utvrdila vo svojom podozrení, pretože dvaja policajti sa z ničoho nič vynorili z kaviarne oproti a šli za ňou. Čo odo mňa chcú ? Nič som predsa nespravila. Znervóznela. Prišla k prechodu a poobzerala sa okolo či nejde nejaké auto. Pritom si prezrela svojich prenasledovateľov. Prešla na druhú stranu a zrýchlila. Šli stále za ňou a ich kroky počula nebezpečne blízko seba. Premýšľala ako sa ich zbaviť. Pobehla a oni tiež. Stále ju sledovali a nemohla sa ich striasť. Nenechám sa chytiť, nech už chcú odo mňa čokoľvek.
„ Slečna !“ ozval sa jeden z nich.
„ Stojte !“ zakričal druhý. Obzrela sa na nich a pridala do behu.
„ Chceme sa vás len niečo opýtať, neutekajte, mohli by ste si ublížiť....“ Nedala sa zastaviť. Odrazu sa jej zatočila hlava. Zastala a oprela sa o múr. Nemohla sa nadýchnuť a zahmlievalo sa jej pred očami. Chytila sa za prsia v snahe dostať do pľúc kyslík. Strácala vedomie. Policajti k nej pribehli a ona sa im zrútila priamo pred očami. Jeden z nich vysielačkou zavolal záchranku a druhý sa ju snažil prebrať.

---