utekala som pred dažďom

utekala som pred dažďom

„Ešte, že prší!“ vyhlásila som - a potom som sa rozosmiala. A rovnaký výbuch veselosti som zaznamenala u svojho muža.

Vybrali sme sa do lesa.

Nebolo práve najteplejšie, ale svietilo Slnko. Spočiatku som mala oblečený sveter a i tak mi bolo zima. Až...zazdalo sa mi, že Slnko už dosť pripeká...a je čas dať si sveter dole. Taký tenký svetrík. Ale v zápätí zadulo, že som si ho okamžite obliekla. Znechucovala ma vrtkavosť počasia. (Ale to sa nakoniec zmenilo.)

Celkom sa mi výlet zapáčil. Les šumel a hlučal spevom vtákov, zeleň lesa upokojovala.

Zašli sme i k jazierku, ktoré sme objavili na jar.  Zmizlo. No len zdanlivo, hladina bola úplne zamaskovaná  drobnými listami - veľkosti košeľových gombíkov... Na jar bola hladina voľná, vlastne - plná hlučných žiab.

Prišli sme cez les až k Dunaju.

Vietor zadul zrazu oveľa chladnejšie a silnejšie.

Tu nás zastihli veľké kvapky dažďa. Mraky sa podozrivo rýchlo zaťahovali.

Riadne ďaleko od auta!

Dali sme sa do behu. „Možno prečkáme v úkryte!“

Útočište sme hľadali pod mostom cez kanál. Ibaže pod mostom bola len prúdiaca voda a nie úkryt pred vodou. Či sme chceli, alebo nie, museli sme do mokra  a do vetra. S pribúdajúcimi, chladiacimi bodkami na odevoch sme sa pokúšali prebehnúť vždy od jedného stromu, ktorý poskytoval akú - takú ochranu po druhý,  cez úseky, kde nás dážď nemilosrdne premáčal.

Na suchších miestach pod stromom sme si na chvíľu oddýchli.

Až sme našli dlhý kus cesty, kde nebolo úkrytu. Pustila som sa teda z celej sily do behu. Aby som čo najskôr prebehla.

A to vtedy som vykríkla: „Ešte, že prší!“ s následnými výbuchmi smiechu. Hoci ono to malo logiku, lapala som po dychu a bolo mi tak neskutočne teplo - nebyť dažďa cítila by som sa mizerne...

„Podaj mi ruku“ – podala som a držiac sa za ruku s  náladou sme bežali oblievaní chladivými kvapkami.