Zivot 10

„ Lucia. Lucia. No tak, preber sa. Lucia.“ Ktosi volal jej meno. Nechcelo sa jej otvoriť oči. Bolo jej príjemne. Mala pocit, že sa vznáša vysoko v oblakoch. Slnko hrialo, vetrík pofukoval a ona sa ľahučko prechádzala po mäkučkých kúskoch vaty. Z tej výšky videla dolu na zem, rozoznávala, čo sa tam deje, ale nemala žiadne starosti. Cítila sa ako pierko. Život bol zrazu strašne jednoduchý. No tu ju čosi pichlo pri srdci. Au. Chytila sa za prsia. Pozrela dolu na zem. Videla nemocničnú izbu. V nej bolo veľa ľudí a uprostred toho všetkého ležalo na operačnom stole mladé dievča. Lekár vykrikoval príkazy a potom jej k hrudi priložil elektródy. Pustili do nej 220 voltov. Celé jej telo sa otriaslo v elektrickom šoku. Vtedy si uvedomila, že to dievča, ktoré tam dolu vidí, je ona. A potom si už nič nepamätala. Pred očami videla len hustú, nepreniknuteľnú tmu a cítila sa akoby padala z velkej výšky. Ten pád bol nekonečný. Obrazy aj zvuky, všetko čo mala v hlave z jej mysle zmizlo ako mávnutím čarovného prútika. Pokúsila sa uvedomiť si niečo. Čokoľvek. Chcela vedieť či jej mozog ešte pracuje. Zaktivovala všetky zmysly.Ako prvé zistila, že leží v posteli. I napriek tomu sa jej točila hlava. Zabolelo ju v pľúcach. Do nosu jej prenikol nepríjemný pach dezinfekcie. Uši zachytili vravu, ale nemohla dešifrovať jednotlivé slová. Rukou skúšala, na čom leží. Nahmatala igelit a na sebe tenkú látku. Zrejme plachtu alebo také čosi. Chcela otvoriť oči, ale v miestnosti bolo príliš ostré svetlo, tak ich zasa zavrela. Zastonala.

" Doktor, poďte sem ! Preberá sa !" pri hlave sa jej ozval čísi hlas. Poznala ho. Bol to Peter.

" Lucia, Lucka, prosím ťa, otvor oči. Pozri sa na mňa." Ona nesúhlasne pokrútila hlavou. Peter s lekárom na seba pozreli.

" Svetlo," zašepkala.

" Čože ?"

" Svetlo," zopakovala, " to svetlo."

" Aha, no pravdaže. Svetlo. Na to sme pri tom zmätku zabudli. Sestra, prosím vás, stlmte osvetlenie," požiadal lekár. Peter ju chytil za ruku.

" Ako ti je ?" opýtal sa. Pomaly siahla rukou na prikrývku, ktoré jej zahaľovala prsia.

" Pľúca." Odmlka. " Pichá ma v pľúcach." Rozprávanie jej robilo problém. Dych jej nestačil. Cítila sa akoby ju prešiel nákladný vlak. Peter to videl, ale lekár mu vysvetlil, že to prejde. V skutočnosti bola mimo kvôli narkóze, ale jej účinky čoskoro pominú.

" Peter," šepla a zovrela mu ruku.

" Čo sa stalo ?" spýtala sa po chvíli.

" To ti neskôr vysvetlím, teraz si musíš odpočinúť."

To pre ňu nebol problém. Prikývla, trochu sa pootočila, no stále ho držala za ruku.

Peter sa teraz snažil utriediť si myšlienky. Pozrel na doktora a naznačil mu, že sa s ním chce rozprávať. Ten prikývol, ukázal na chodbu a vyšiel von. Peter sa sklonil k Lucii a vymanil si ruku z jej drobnej dlane. Nespokojne sa zamrvila. Pozrel na ňu a vyšiel von.

" Doktor, čo sa to stalo ? Prečo sa sťažuje na bolesť v pľúcach ?"

" Keď odišla z nemocnice, tak 12 hodín nedostala lieky. V jej stave to mohlo dopadnúť aj horšie, pichanie v pľúcach je naozaj zanedbateľné. Kým sa celkom neuzdraví, musí brať lieky pravidelne. Inak by sa jej mohlo ešte pohoršiť."

" Na to dohliadnem. Ja alebo jej rodičia. Počuli ste, ako ma oslovila ?" opýtal sa s nádejou v hlase.

" To, že vás oslovila krstným menom je samozrejme pokrok, no nemusí to ešte nutne znamenať úplné prekonanie amnézie. Ale je to prvý krok a ten býva najťažší. A keď už ho má za sebou, môžeme dúfať v skoré zlepšenie celkového stavu pacientky."

" Takže sa s ňou môžem o všetkom porozprávať ? O tom, čo sa stalo, prečo to urobila, o všetkom ?"

" Predtým ešte samozrejme musí podstúpiť nevyhnutné vyšetrenia. Budú to obvyklé pamäťové testy, ktoré predtým nesplnila podľa našich očakávaní. V prípade priaznivých výsledkov testov s ňou môžete skúsiť prehovoriť. Ak nastane zlepšenie stavu, môžeme pacientku prepustiť do domácej opatery. Ale potrvá to ešte minimálne týždeň."

" Ah tak. Dobre doktor. Aj tak vám veľmi pekne ďakujem."

 

Peter sa už dlho necítil taký.... taký..... nemohol nájsť to správne slovo, ktoré by presne vystihovalo pocit, aký mal. Sedel v Luciinej izbe. Od jeho rozhovoru s lekárom uplynuli už štyri dni. Lucia každý deň podstúpila testy. Výsledky boli pozitívne. Boli ešte nejaké veci, ktoré si nepamätala, ale doktor povedal, že aj to sa časom spraví. Pôvodne sa s ňou chcel o všetkom pozhovárať, no potom to odložil. Doma bude času dosť, aby si všetko vyjasnili. To neponáhľa. Luciin stav sa taktiež zlepšoval. Peter dúfal, že šťastie už bude stáť pri nich. Ožívala zo dňa na deň, na všeličo sa vypytovala, rozprávali sa, vtipkovali. Držali sa za ruky a dívali sa jeden na druhého. Raz za ňou prišli aj rodičia a niekoľkokrát sa objavila Veronika. Správali sa pri nej veľmi opatrne, aby náhodou nepovedali niečo, čo by ju mohlo rozrušiť. Lucia sa však cítila úplne v poriadku a nevedala sa dočkať, kedy ju prepustia. Chcela s ním byť osamote. Strašne jej chýbal. Bol síce neustále pri nej, no vedela, že doma to bude iné. On už bol tiež netrpezlivý. Bol muž a mal svoje potreby. No tie museli ísť bokom. Teraz bola prvoradá Lucia a jej zdravie. Aj tak - už chcel, aby boli spolu v tme, v tichom byte, osamote. Ako kedysi.

" Peteeeeeeeeeeeer . Haloooooooo. Zem volá Petra, ozvite sa. Potvrdte príjem." Obrátil sa. Usmievala sa naňho a v ruke držala prázdny pohár.

" No hurá. Začinala som si myslieť, že sme stratili signál." Usmiala sa. " Už desať minút ťa prosím o pohár džúsu."

" Ja viem, ja som ťa počul, len sa myslel, že keď tvrdíš, že si taká zdravá, tak si preň pôjdeš sama. Čo myslíš ženská, že ťa domov donesiem ? Na to zabudni. Musíš po vlastných... Moje staré kosti... " štuchol ju.

" No dobre, tak nie som až  taká zdravá.....Prosííííííím ťa, prinesieš mi ten džús ?"

" Okay, daj sem. Potvorka." zaškľabil sa na ňu a ona vybuchla do smiechu.

" Bože, ty vieš teda hádzať ksichty. Ako Quasimodo."

" No prepáč miláčik," ohradil sa, " nezabúdaj, že si moja manželka." Vrátil sa k nej a podal jej plný pohár. Dotkol sa jej ruky a zadíval sa jej do očí. Zostali bez pohybu - ona v posteli s pohárom v ruke, on stojaci pri nej. Dívali sa na seba a čítali jeden druhému z očí. Vydržali tak hodnú chvíľu. Peter si sadol k nej, položil pohár a vzal ju do náručia. Hladil jej chrbát a bruško. Ona sa oňho opierala a vychutnávala si to. Bolo to neskutočne príjemné. Potom ju k sebe otočil. Cítil to chvenie medzi nimi. Pootvoril ústa a priblížil sa k jej perám. Hľadela mu do očí  a držala sa ho. Pomaly ju pobozkal. Celým telom jej prebehli zimomriavky. Bozk mu opätovala. Bol to ich prvý bozk odvtedy, čo sa toto všetko začalo. Bol nežný, plný citov.

" Milujem ťa," šepol zachrípnuto, keď ju pustil. " Bože, ako si mi len chýbala. Som rád, že si späť."

" Aj ja ťa milujem. Aj ty si mi chýbal. Chcela som byť s tebou a zároveň mi v tom niečo bránilo. Chcela som a nechcela. Chápeš ?" Prikývol. " Odpusť mi, že som to spravila," zašepkala.

" Pssst," priložil jej prst na ústa, " nemám ti čo odpúšťať. Je to v poriadku."

" Naozaj ?"

" Naozaj. Všetko bude v poriadku." Prikývla.

" Áno. Všetko bude v poriadku."

---