Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seUterákové froté
25. 06. 2005
2
0
2878
Autor
Renas
Na hlave mám froté uterák a froté župan na ostatku svojho otelenia.
... aaa aby som nezabudol trencle. Vybehol som z vane a pustil počítač. Opäť mám tú známu chuť literárčiť a pokúšať svojich grafomanských bohov. V kúpeľni som sa rozhodol, že to nebude mať žiadne pravidlá. To pre prípad, že by sa mi slizko chceli votrieť do prózy. Vlastne tu budú platiť moje pravidlá. Žiadna intelektuálština pre impotentných z vlastnej vôle.
Mám pokračovať? O.K. Takže ten froté uterák mi visí z gebule a prikrýva mokré vlasy. Pomaly sa rozohrievam, premýšľam na čo namierim svoje prehnité šípy. Mohol by som na seba, alebo na ženské, kamarátov, chlast, politiku... vlastne tú nie, tej nerozumiem.
Vrátim sa radšej k tomu froté uteráku. Takže ten uterák mi ešte stále visí na hlave a to by ste neverili, ale... Mám pokračovať? Dobre, dobre, pokračovať. Takže práve som si ho dal dole a... a visí mi na zadnej časti krku.
Všimnite si prosím, že táto próza neobsahuje žiadne zbytočné vulgárnosti typu: kokoot, pičaaa, jebooo, kurvaaa... Som tomu rád. Vidno, že všeličo sa kultivuje. Podaktorí mi budú rozumieť a podaktorí nie. Taký je život. Je na čase zvážnieť a navodiť obraz: „CHMURY PODVEČERNÉ“
CHMURY PODVEČERNÉ
Sám tu sedím. Klávesnica nie je môj boh a osamelosť nie je priateľ. Chápte, ja nie som osamelý. Iba tu teraz sedím sám s tým blbým uterákom, v župane a v trencloch. Snažím sa o hravosť. Snažím sa zbaviť ťažkopádnosti a zároveň neprepadnúť banalitám takže ešte raz na scénu volám: „PODVEČERNÉ CHMURY“
CHMURY PODVEČERNÉ
Podvečerné litánie bláznov za rozžiarenými oknami
Ich zraky sa upierajú k miliardám chladných hviezd horúcej letnej noci
Seňority z chodníkov ich vyzývajú k sambe a oni sa na ne letmo usmejú spoza žalúzií
Potom ich zatiahnu a skryjú sa dnu úplne zbytočne a pokorne si ustelú lupienky ruží
Zahodil som froté uterák... Počkať... Nie! Len som si ho položil do lona. Všimnite si jeho pozvoľnej cesty nadol. Keď už nič iné, mohla by byť táto próza príbehom o ceste nadol, jedného froté uteráka, čo vzápätí s odporom zavrhujem.
Škoda, že nemám po ruke nejaké dobré víno, alebo dobré pivo. To by som vám v rámci literárnej teórie predviedol vplyv omamných látok na modernú literatúru. Vínko a pivko. Naše obľúbené omamné látky. Nič nelegálne. Všetko ako má byť.
Jedného dňa sa naše bicykle rozbehnú do voňavých kopcov. My pôjdeme dolu a nohy voľne zvesíme z pedálov. Oddáme sa pocitu vetra vo vlasoch. Okolo nás sa môže mihať napríklad slnečnicové pole a ty sa budeš na mňa dievčatkovsky usmievať. Tak ako to len ty vieš.
Medzitým sa mi uterák podvedomými pohybmi dostal späť na krk. Tu sa jeho putovanie končí a ja sa s vami pokorne lúčim.
... aaa aby som nezabudol trencle. Vybehol som z vane a pustil počítač. Opäť mám tú známu chuť literárčiť a pokúšať svojich grafomanských bohov. V kúpeľni som sa rozhodol, že to nebude mať žiadne pravidlá. To pre prípad, že by sa mi slizko chceli votrieť do prózy. Vlastne tu budú platiť moje pravidlá. Žiadna intelektuálština pre impotentných z vlastnej vôle.
Mám pokračovať? O.K. Takže ten froté uterák mi visí z gebule a prikrýva mokré vlasy. Pomaly sa rozohrievam, premýšľam na čo namierim svoje prehnité šípy. Mohol by som na seba, alebo na ženské, kamarátov, chlast, politiku... vlastne tú nie, tej nerozumiem.
Vrátim sa radšej k tomu froté uteráku. Takže ten uterák mi ešte stále visí na hlave a to by ste neverili, ale... Mám pokračovať? Dobre, dobre, pokračovať. Takže práve som si ho dal dole a... a visí mi na zadnej časti krku.
Všimnite si prosím, že táto próza neobsahuje žiadne zbytočné vulgárnosti typu: kokoot, pičaaa, jebooo, kurvaaa... Som tomu rád. Vidno, že všeličo sa kultivuje. Podaktorí mi budú rozumieť a podaktorí nie. Taký je život. Je na čase zvážnieť a navodiť obraz: „CHMURY PODVEČERNÉ“
CHMURY PODVEČERNÉ
Sám tu sedím. Klávesnica nie je môj boh a osamelosť nie je priateľ. Chápte, ja nie som osamelý. Iba tu teraz sedím sám s tým blbým uterákom, v župane a v trencloch. Snažím sa o hravosť. Snažím sa zbaviť ťažkopádnosti a zároveň neprepadnúť banalitám takže ešte raz na scénu volám: „PODVEČERNÉ CHMURY“
CHMURY PODVEČERNÉ
Podvečerné litánie bláznov za rozžiarenými oknami
Ich zraky sa upierajú k miliardám chladných hviezd horúcej letnej noci
Seňority z chodníkov ich vyzývajú k sambe a oni sa na ne letmo usmejú spoza žalúzií
Potom ich zatiahnu a skryjú sa dnu úplne zbytočne a pokorne si ustelú lupienky ruží
Zahodil som froté uterák... Počkať... Nie! Len som si ho položil do lona. Všimnite si jeho pozvoľnej cesty nadol. Keď už nič iné, mohla by byť táto próza príbehom o ceste nadol, jedného froté uteráka, čo vzápätí s odporom zavrhujem.
Škoda, že nemám po ruke nejaké dobré víno, alebo dobré pivo. To by som vám v rámci literárnej teórie predviedol vplyv omamných látok na modernú literatúru. Vínko a pivko. Naše obľúbené omamné látky. Nič nelegálne. Všetko ako má byť.
Jedného dňa sa naše bicykle rozbehnú do voňavých kopcov. My pôjdeme dolu a nohy voľne zvesíme z pedálov. Oddáme sa pocitu vetra vo vlasoch. Okolo nás sa môže mihať napríklad slnečnicové pole a ty sa budeš na mňa dievčatkovsky usmievať. Tak ako to len ty vieš.
Medzitým sa mi uterák podvedomými pohybmi dostal späť na krk. Tu sa jeho putovanie končí a ja sa s vami pokorne lúčim.