Balkónové blues

Ulica je plná melanchólie. Alebo som to ja? Nedívam sa do tvárí okoloidúcich. Som im tak ľahko ukradnutý. „Toho pána sa nemusíš báť. On nie je príšera z inej cudzej galaxie.“

„Vyzerá tak.“

Staré panny sa vykláňajú z balkónov, akoby chceli vypadnúť. Vzduch vonia jazzmínom. Je vlhký letný večer. Vraciam sa späť do svojej izby, aby som prežil tichý večer. Staré panny civia na bedňu. Modrá obrazovka im po tme farbí tvár na fialovo. Ich obývačky sú smútok.

Báseň sa mi pletie myšlienkami ako teplý had. Opantáva ma svojou krutou naliehavosťou a ešte niečo... Na balkónoch muškáty a tváre starých panien. No zbohom. To zas vyzerá na nejakú obsesiu. Nepostavil sa mi vták.

Ožrali sa spolu a odišli svojimi smermi. Tvoriť vlastné osudy a plácať dve na tri na iné miesta osamotenia. Také smutné oči a prečo? Neznášam to! Neznášam to! Dúfam, že ti nikoho nepripomínam. Nechcem sa podobať na nikoho z tých tvorov. Ja som Ja.

V nočnom vlaku násilie páchané na ženách. Máš z nich strach? Nemilosrdne strieľaj! Bezcenné životy za olovo. Nenávisť!

Zjedol som pár jahôd. Len tak z misky ani som ich neumyl. Bez cukru. Len tak. Červených a sladkých. Jahody, jahody. Môj tichý večer. Venujem ti túto jednu jahodovú strofu. Dúfam, že ťa to poteší. Mladá panna. Jahodová milá. Uúúúúúúúúú...

Naučím sa byť sám a potom sám nebudem nikdy. Rátaj do troch a potom sa na mňa usmej. Zahraj mi tú smutnú hudbu zo severu a mysli na afrických domorodcov s bielymi zubami a hrdými očami. Usmej sa na seba, lebo si to zaslúžiš. Vy všetci...