Našla som radosť v objatiach

Keď ma posledný nočný spoj viezol nočnou Bratislavou, preciťovala som vďačnosť - k životu (či k Bohu)...a k spolužiakom, ktorí toto stretnutie zorganizovali. A rovnako aj k tým, ktorí prišli.

Vracala som sa z druhej časti stretnutia nás, spolužiakov zo strednej, z „dozvukov stretnutia po tridsiatich rokoch“ a niesla som si domov pocit spolupatričnosti - s každým jedným z Vás (či nás) - a pociťovala som radosť z príslušnosti k IV. D, ktorá maturovala v tom istom roku ako ja a na tej istej škole ako ja. Pretože milí spolužiaci, cítila som sa s Vami už druhýkrát veľmi príjemne.

V tej nočnej hodine mi ako jedna najdôležitejších vecí života pripadala skutočnosť, že sme (kým sa dá) využili takúto možnosť potešiť sa navzájom svojou prítomnosťou a záujmom... a dôležitá mi pripadala ochota stretnúť sa, prijímať a byť prijatý... ako o týchto veciach hovorí môj priateľ či kamarát, cítila som potešenie z existencie ľudskej svorky, bez ktorej človek trpí, alebo i zahynie.
Tvrdí, že "Je vždy veľmi dôležité byť v správnej svorke...", ktorá dokáže podnecovať, pochopiť a oceniť a dodať síl a tiež "Je oveľa ľahšie vykrvácať (a teda prehrať!!!) keď je za svojím chrbtom TVOJA svorka ako zvíťaziť a byť sám..."

...

Použijem na úvod slová, ktoré na stretnutí použila spolužiačka Nanika: „Ja, introvert“ – lebo i ja ním pôvodne som - našla som radosť v objatiach, v dôvere a blízkosti.

Postupne, počas života...v jednej chvíli som (s prekvapením) zistila, že objímam takmer cudziu ženu na chodbe školy, ktorú navštevovala moja dcéra. Jej bývalú triednu, ktorá vo veku nad štyridsať porodila svoje - s problémami vynosené - dieťa. I pre mňa bolo - prekvapením, keď sa pri neočakávanom stretnutí táto mamička na materskej ocitla v mojom náručí.
Spontánne, bez prípravy – zrazu tam bola a táááák dobre sme sa vyobjímali! Odvtedy som ju nevidela, ale dodnes sa teším, že som šancu využila a že som ju vtedy vystískala: bolo to veľmi zbližujúce a ľudsky príjemné. A bez všetkých postranných úmyslov.


Stala sa medzníkom.
Odvtedy tuším, že city, a obzvlášť tie pozitívne, je skutočne zdravé a zároveň obojstranne príjemné, a dokonca i osožné prejaviť.

Tuším tiež, že strachy a hanbu je oveľa lepšie vypustiť zo svojho repertoáru. Buď strach, alebo objatie.

No, a nemusí to byť len fyzické objatie. Alebo inak: myslím, že objatím môže byť slovo, úsmev, či zakývanie na ceste, čin či...čokoľvek.

A ešte som si rozhodla, že i naše stretnutie bolo objatím.
Už len tým, že sa uskutočnilo, zopakovalo - s prísľubom ďalších akcií.