. . .

Vystupoval som z autobusovej kyvadlovky do fabriky na nočnú smenu.
Pri uchu som držal telefón a v druhej ruke plechovku s energetickým nápojom.
Zrazu za chrbtom počujem hlas šoféra: „Hej ty!“ „Áno?“ „Tú plechovku máš otvorenú?“ „Hej.“ „Tak to je naposledy. Mohol si mi pooblievať sedadlá. Kto by to čistil?“
„Aha prepáčte. To som nevedel.“ Bol som zdvorilý, pretože mi bol ten debil ukradnutý.

Ten čurák s výzorom komoušského fotra mi ktovie z akého dôvodu tykal. Chápete tú jeblosť? Obviní ma z niečoho, čo sa ešte nestalo (pooblievané sedadlá jeho Karosy), zvyšuje na mňa hlas a tyká mi. Vidí mladého človeka a úctu predsa treba prechovávať iba k starším ľuďom. Aspoň to mu určite vtĺkali v mladosti do tej jeho zemiakovej gebule.

Bol som v dosť zlom fyzickom a psychickom stave, takže som sa zmohol iba na takú mdlú reakciu. Ospravedlním sa a on si ďalej pičuje popod nos. Otočil som sa mu chrbtom a vybral sa smerom k svietiacej továrni s telefónom na uchu. Z diaľky ku mne dolieha hukot strojov.

Kráčam pomaly a zvoľna kladiem nohy na tmavý asfaltový chodník. Flegmaticky pozorujem ostatných pracovníkov ako prechádzajú dverami, zdravia sa a miznú v šatniach a rôznych oddeleniach výrobného procesu. Som sám a to mi vyhovuje. Nemám najmenšiu náladu rozprávať sa s nejakými ľuďmi. Fakt nie. Iba rutinne vojdem do haly na výrobu plastových fliaš a tvárim sa vyrovnane. Vyrovnane ako tisíc monumentálnych kameňov, ktoré nepremohla ani hlodajúca história. Na hlave papierová lodička s logom nadnárodného producenta nealkoholických nápojov, v ušiach dva penové štuple oranžovej farby a flegmatický pohľad niekam úplne mimo tohto sveta. Hudba strojov ako v pekle!

Pobieha tu vedúci. Malý chlapík s hyperaktívnou aurou a utekajúcimi očami. Zásobáreň divnej energie. Potom je tu ďalší. Dobrák na pohľadanie. Miro Chnupa. Predstavuje sa mi do revu stojov a trasieme si rukou. „Ja som Miro.“ „Akooo?“ „Miroo.“ „Ja som Renát.“ „Renát... Hm... To je zvláštne meno...“ „Hm.“

Zaviedol ma k prepravníku a vysvetlil mi, čo je mojou prácou. Nad hlavou mi veľkou rýchlosťou svišťali umelohmotné fľaše. Občas sa niektorá z nich v prepravníku zasekla. Mojou úlohou bolo jebnúť po nej kovovou tyčou a uvoľniť jej ďalší chod. 50 Sk per hour. Nič zložité.

Stál som pod tým prepravníkom a nado mnou hrkotali prechádzajúce fľaše. Osem hodín sa budem dívať na ich monotónny rýchly pohyb jedným smerom. Nedostatok spánku urobil tiež zadosť a tak sa nad ránom dostavil mikrospánok s halucináciami. Raz som videl deti točiace sa na kolotoči, ako mi mávajú, inokedy starého deda polievajúceho muškáty. Asi o štvrtej ráno ma napadlo, že Ja (!!!) by som bol určite (!) lepšia vaňa ako umývadlo. Musel som sa smiať, keď som si vzápätí uvedomil, nad čím sa s úplne vážnym ksichtom zamýšľam.

„Ja by som bol lepšia vaňa ako umývadlo.“ (Renát Khallo 30.6. 2005)

Noc monotónne ubiehala k svetlu rána. Prosil som, aby už tak bolo.

Vliekol som svoje vyčerpané telo k autobusu. Továreň ožarovali prvé ranné lúče a unavení ľudia z nej vychádzali na vzduch ako skrehnuté mravce. Trochu chladné letné ráno a v slúchadlách mi reve „Don’t give me no lip, child” od pistols. Cestou domov serpentíny, husi vo dvore, spiaci sibírsky husky, kopce pod parou ako fajčiaci zahĺbení starci, pstruhové potoky, lesy. Občas sa strhnem z driemot takým prudkým pohybom. Spánok v čistej posteli je na dosah. Len tá hlava...

---