Smútok tanečnice

„Denisa, zobrali ma do súboru!“ oznámila sestre nadšene. Dievčatá sa objali.
„Vedela som, že to dokážeš,“ usmiala sa Denisa. „Raz bude z teba slávna tanečnica!“ Ani rodičia nešetrili slovami pochvaly. Náročné tréningy zaberali mladej Júlii takmer všetok voľný čas. Lenže úspešné vystúpenia, tlieskajúci diváci a návštevy zahraničia za tú námahu stáli.

Prešiel rok a súbor odcestoval do Paríža.
„Som hrozne unavená. Dám si sprchu a bachnem sa do postele,“ zahlásila Júlia a rukou zakryla svoje zívanie.
„Aj mne dalo to trmácanie sa autobusom zabrať,“ súhlasila kamarátka, odomkýnajúc dvere izby. Paríž všetkých očarila. Dievčatá obdivovali výklady exkluzívnych butikov, chlapci krásne Francúzky, ktorým nechýbal ženský šarm. Najväčšiu radosť prežívala takmer plnoletá Júlia. Veď navštíviť toto nádherné mesto na Seine bolo jej dávnym snom.
„Aj ja sa tam pôjdem pozrieť,“ poznamenala o týždeň neskôr Júliina spolužiačka, listujúc vo fotoalbume.
„A čo chalani, sú pekní?“ pridala sa  ďalšia. „Nechcela si dajakého zbaliť?“ Júlia sa pousmiala.
„Priateľa si začnem hľadať až po maturite. Aj keď... niektorí by stáli za hriech...“ Jej slová prerušilo prenikavé zvonenie na začiatok hodiny.

Šikovnému dievčaťu sa darilo nielen v súbore. Maturitné skúšky a prijímacie pohovory na právo zvládla bez problémov.
„Taká udalosť sa musí osláviť,“ zhodnotila Denisa, keď jej sestra s neskrývanou radosťou v tvári dala prečítať doporučený list z fakulty. „Poďme na diskotéku! Zavolám tiež Eriku, dlho som s ňou nebola.“ Júlia súhlasila. Od tej chvíle ju začal prenasledovať krutý osud, voči ktorému bola úplne bezmocná. Osud v podobe staršieho Adriána, ktorý sa rozhodol osláviť s kamarátom svoje narodeniny.
„Hej krásavica, poď tancovať!“ oslovil ju, keď rýchle skladby vystriedali pomalé piesne.
„Som unavená,“ odvetila Júlia a naďalej sledovala dvojice vznášajúce sa na parkete.
„Ty ma odmietaš? Ty si dovoľuješ takto ma uraziť?“ Júlia otočila hlavu. Pri pohľade do jeho kalných očí pocítila nesmierny hnev.
„Čo keby si mi dal pokoj?“
„Ani náhodou,“ zaškľabil sa Adrián a prisadol si bližšie. Júlia pocítila na svojich prsiach nechutné dotyky rúk.

„Ty jeden perverzný úchylák!“ skríkla, vyskočila zo stoličky a uštedrila opovážlivcovi riadne zaucho. Potom nastalo ticho. Všetci upierali zrak na rozhorčenú dievčinu a drzého chalana. Adrián poodhalil v úsmeve nažltnuté zuby a znova sa Júlie dotkol.
„Je dobre stavaná,“ oznámil okoliu nahlas. „Dobre by sa ju...“ Vetu nedokončil. Vyhadzovači spravili s ním a s jeho kamarátom, čo mu prišiel na pomoc, krátky proces.
„Viac vás tu nechceme vidieť,“ rozkázali im svalnatí chlapi, keď sa mladíci zdvihli zo zeme. Adrián si nahnevane odpľul.
„Tá suka na mňa nezabudne,“ zasipel a pobral sa k východu. Júliina nálada klesla pod bod mrazu. Odchod domov však odmietla.
„Aká bola diskotéka?“ dozvedali sa na druhý deň rodičia.
„Otrasná,“ pustila sa Júlia do odpovede. „Jeden chalan ma obťažoval...“ Pri spomienke na jeho nechutné, žiadostivé ruky a kalný pohľad sa striasla. „Viac tam nevkročím! A dúfam, že toho idiota už nikdy nestretnem!“

„Zájdi na políciu,“ navrhol jej otec. Po dlhšej debate sa dcéra nechala presvedčiť. V pondelok popoludní, sprevádzaná sestrou, zaklopala na dvere vyšetrovacieho úradu. Nepríjemný zážitok naplnil srdce mladého, pekného dievčaťa spaľujúcou nenávisťou. Určite sú všetci chalani takí odporní! O žiadneho už nemá záujem! Ani sympatickým spolužiakom z vysokej školy sa nepodarilo pozvať ju na rande. Mladšia sestra Denisa bola opačný typ. Vo svojich šestnástich rokoch mala skúsenosti zrelej ženy. Rada mužov zvádzala a keď sa jej niektorý znepáčil, opustila ho. Vďaka obrovskému šarmu si rýchlo našla ďalšieho.

Od nepríjemného incidentu na diskotéke uplynulo päť rokov. Za celý ten čas polícia Adriána nevypátrala. Ani Júlia ho nestretla. Adrián, ktorý mal okrem obťažovania mladého dievčaťa na svedomí krádež niekoľkých áut a občasné rušenie nočného pokoja, totiž zdrhol do Prahy. Napriek tomu ostávali Júliine spomienky stále čerstvé. Nepríjemné spomienky na chalana so smradľavým dychom a kalným pohľadom, ktorý sa spolu s kamarátom chystal na krutú odvetu.

Niekoľko dní po Júliiných narodeninách nastúpili do súboru noví členovia. Sedemnásťročné dvojičky Ľubica a Stanislav. Chlapec nemohol z Júlie odtrhnúť pohľad. Veď tak nádherné dievča ešte v živote nevidel! Iba na fotografiách v módnych časopisoch. Usmial sa na ňu. Júlia sa na Stanislava krátko pozrela – bez úsmevu – a odišla do šatne. Dvojičky sa prejavili ako šikovní tanečníci. Po týždni usilovného tréningu už mohli so súborom absolvovať náročné vystúpenie.
Zazneli tóny poslednej skladby. Júlia, tancujúca krátke sólo, zrazu znehybnela a uprene sa zadívala do hľadiska. Na tmavovlasého muža s trojdňovým strniskom. V mysli sa jej vynorila nepríjemná spomienka. Tá suka na mňa nezabudne, hučalo jej v hlave.
„Dedko, prečo netancuje?“ spýtalo sa akési dievčatko, sediace v prvej rade. Sivovlasý pán nepoznal odpoveď.

„Júlia, tak pokračuj, oslovila ju Ľubica. „Alebo chceš celé vystúpenie pokaziť?“ Júlia sa znova pozrela na divákov. Adrián sedel na svojom mieste, pohŕdavo sa usmievajúc. Dievča dotancovalo len s veľkou námahou. Po skončení piesne sa z obecenstva ozval obrovský aplauz. Júlia ho ale vôbec nevnímala.
„Na oslave neostanem, nemám náladu,“ oznámila ostatným dievčatám, vchádzajúc pod sprchu. Žiadnej sa ju nepodarilo prehovoriť. V ten večer sa Stanislav prvý raz pokúsil nadviazať kontakt. Odprevadil Júliu na zastávku. Kráčali mlčky. Spoza hustých kríkov ich nebadane sledoval Adrián s rovnako pomstychtivým kamarátom. „Ani si nevieš predstaviť, aký mám strach,“ zdôverilo sa dievča sestre. „Rodičom to prosím nespomínaj. Stejne majú starostí vyše hlavy s tou zdedenou chalupou.“

Po tréningu sa Júlia opäť nechala odprevadiť k autobusu. Chlapcovo rozprávanie takmer nevnímala. Nebezpečný Adrián, jej skutočná nočná mora, sa práve vtedy v izbe známeho hotela venoval radovánkam s pätnásťročnou dievčinou kyprejších tvarov, ktorú nedávno zbalil na diskotéke. Naivná blondínka bola však len jeho chvíľkovým potešením, patriacim k rozsiahlej zbierke mileniek.
„A tristá budeš ty Julka,“ zašepkal si, češúc si v kúpeľne na ježka ostrihané vlasy.
„Nechceš ísť v nedeľu do kina? Alebo aspoň do mesta,“ prekonal chlapec pri treťom odprevádzaní svoju nesmelosť. Júliina odpoveď ho sklamala.
„Nechcem nikoho,“ vyriekla dôrazne „Mám svoje dôvody.“ Tiež ďalšie dni reagovala na chlapcove pozvania odmietavo. Som veľmi mladý, uvažoval. Okrem toho – študujem posledný rok na učňovke a ona študuje právo. Určite kvôli tomu nemá o mňa záujem. To, že je bez priateľa, sa dozvedel od Ľubice. Skúšal na ňu nemyslieť. No vždy, keď zbadal jej nádhernú tvár a gaštanovo sfarbené vlnité vlasy, len ťažko dokázal skryť svoju zamilovanosť a túžbu.

Nastal predvianočný čas. Mesto, dýchajúce žiarivou atmosférou, bolo plné ľudí, zháňajúcich darčeky pre svojich najbližších. Júlia, na rozdiel od Denisy, nemala starosti so zháňaním prekvapení. Vďaka praktickej povahe ich kúpila dávno pred začiatkom zimy. Stana trápili nasledovné otázky: Čo kúpiť Júlii? Aký darček môže potešiť srdce toho krásneho, no smutného dievčaťa?
„Kúp jej retiazku s príveskom delfína,“ poradila mu Ľubica na vianočnom trhu. „Delfín je jej najobľúbenejšie zviera. Pomôžem ti nejaký vybrať.“
„To nemuselo byť,“ prijala Júlia darček s jemným úsmevom. „Ja ale pre teba nič nemám,“ dodala pošepky.
„Nevadí,“ opätoval jej chlapec úsmev, „hlavne, že sa ti páči.“ Chcel Júliu pohladiť po tvári, no ona sa stiahla.

„Prepáč, ale zatiaľ...“ Chvenie, ktoré pocítila vo svojom vnútri, nedala v žiadnom prípade najavo. Nesmie predsa porušiť zásadu! Počas silvestrovského večera absolvoval súbor ďalšie úspešné vystúpenie. Šikovnosť mladých tanečníkov obdivovali okrem obecenstva v sále aj mnohí diváci pred televíznymi obrazovkami. Adrián, sediaci v kresle s nohami vyloženými na stole, fajčiaci dvadsiatu cigaretu a pijúci borovičku rovno z fľaše, vzrušene hľadel na nádhernú Júliu. V nedeľu budeš moja, zamrmlal si po zaznení zvukov reklamy a vypol televízor.
A čas, pre Júlie plný bolesti a poníženia, sa čoskoro priblížil. V ten deň musela odísť z tréningu skôr.

„Držíme ti palce, aby si urobila skúšku,“ rozlúčili sa s ňou ostatní. Júlia si omotala šál okolo krku a s rukami prekríženými na hrudi vykročila do mrazivého večera. Nepríjemný vetrisko silno hvízdal a z oblohy sa spustili obrovské snehové vločky. Dievčina zrýchlila tempo. K zastávke, vzdialenej približne sto metrov, musela prejsť po neosvetlenej ulici, ktorú lemovali strašidelné kríky. Zrazu zbadala mihnúť sa v nich akési dve postavy. A potom nastali najhoršie minúty v jej živote. Onedlho ju našťastie našiel jeden starší manželský pár, venčiaci jazvečíka. Júlia bola v bezvedomí, na  roztrhanej blúzke jej chýbalo niekoľko gombíkov a pod nosom mala zaschnutú krv. Po prepustení z nemocnice sa uzavrela ešte viac. Silné depresie jej bránili vnímať radosti života. Napriek každodenným telefonátom a občasným návštevám kamarátov zo súboru sa odmietala k tancu vrátiť. Júliino nešťastie mrzelo hlavne Stanislava. Ale ako jej mám pomôcť, premýšľal, keď sa odmieta so mnou rozprávať?

Tri týždne po tragédii dosiahol  Júliin smútok vrchol. Denisa ju našla v kúpeľni so zakrvaveným zápästím. Vďaka jej duchaprítomnosti sestra pokus o samovraždu prežila. Rodičia, nervózne sa prechádzajúci po nemocničnej izbe, posielali na odporných grázlov hromy – blesky. Stano sa o Júliinom pokuse skoncovať so životom dozvedel nasledovný deň. Pri návšteve v nemocnici jej daroval nádhernú kyticu.
„Prečo mi nedáš pokoj?“ spýtalo sa ho dievča trasúcim sa hlasom. „Cítim sa tak pošpinená. Vieš si ty vôbec predstaviť tú hroznú potupu? Keď ma pustia, urobím to znova. Prečo odtiaľto radšej nevypadneš? Ja nepotrebujem tvoju starostlivosť! Len muži dokážu spôsobiť toľko bolesti. Nenávidím ich! Zmizni... vypadni čo najskôr!“ Chlapca tieto slová neodradili.
„Júlia, viem, že ani mne neveríš a posielaš ma do horúcich pekiel, ale veľmi ťa prosím, aspoň ma vypočuj...“

„Mladý pán, návštevné hodiny sa skončili,“ upozornila ho zdravotná sestra. Stano ju požiadal o päť minút navyše. Keď sa sestrička vzdialila, pohladil Júliu po tvári a vlasoch – zoslabnuté dievča sa nevládalo odtiahnuť – chytil ju za ruky a zahľadel sa do jej prekrásnych  mandľových smutných očí.
„Šialene ťa milujem. Od prvej chvíle, ako som ťa stretol.“ Potom sa zdvihol a odišiel z miestnosti. Júlia ostala sedieť na posteli. Chvenie vo svojom srdci cítila v tej chvíli omnoho silnejšie. Jej predsavzatie nikdy sa nezaľúbiť sa pomaly strácalo.

Ďalší týždeň vtrhli do nočného podniku v Brne ozbrojení kukláči. Zatkli niekoľko podozrivých dílerov drog – medzi nimi Adriánovho kumpána. Adriána prekvapili v tom najlepšom. Pri divokom sexe s vyspelou čiernovláskou. Neváhal ani sekundu a skočil. Z balkóna na prvom poschodí. Ani rýchly prevoz do nemocnice a následná operácia nezabránili ochrnutiu dolných končatín.
A nastal deň, keď Júlia s obavami v duši zaklopala na dvere jednej ordinácie. Von vyšla s úsmevom na tvári. Test na HIV bol negatívny. Vrhla sa Stanovi do náručia a ich vášnivý bozk bol začiatkom nádherného vzťahu.