Drahé korčule

„Prečo nejdeš ďalej?“ dozvedala sa kamarátka. „Pohni, veď zmeškáme!“ No vtom aj ona uvidela staršieho, neoholeného muža v sivom plyšovom kabáte. Veľmi sa zľakla. Vykríkla. Z okna na prízemí sa vyklonila dáma v strednom veku.
„Čo tu vrieskaš, ty pubertiačka?“ A vrátila sa k chutným raňajkám. Dievčence sa opäť pozreli pred seba. Na ulici nebolo ani živej duše. Napriek tomu cítili obavy. Príchod na vyučovanie našťastie stihli.

„Konečne sneží!“ potešil sa akýsi chlapec cez veľkú prestávku. Všetky deti sa rozbehli k oblokom.
„Dúfam, že to vydrží aj cez Vianoce!“ zahlásila Klaudia. Popoludní sa Barbora vrátila domov a ona ostala v meste. Vo výklade športového obchodu zbadala vytúženú vec. S radosťou vošla dovnútra.
„Koľko stoja tie korčule?“ spýtala sa predavačky. Po vypočutí si ceny sa zatvárila veľmi sklamane.

Pri prechádzaní sa vianočným trhom ju začal trápiť chlad. Mala som sa lepšie obuť – nadávala si v duchu. Kým prídem domov, určite ochoriem. Na zastávke chvalabohu dlho nečakala. Vystúpila zo studeného autobusu a prázdnou, zasneženou ulicou sa pobrala k domu. Zrazu za sebou začula kroky. Obrátila sa. A uvidela muža v plyšovom kabáte.
„Dobrý deň slečna,“ pozdravil ju. Klaudia sa dala do zúfalého behu a zastala až pred dverami bytu.
„Prečo  si tak červená?“ opýtala sa mama.
"Aaale, utekalo som, aby som bola čo najskor doma," odvetila dievčina. Potom pokračovala:
„Dnes som v obchode videla nádherné korčule. Sú síce dosť drahé, no nemohli by ste mi ich kúpiť na Vianoce?“
„Koľko stoja?“ nasledovala mamina otázka.
„Takmer dve tisícky, ale môžem si niečo doplatiť.“ Mama sa zamračila.
„V žiadnom prípade. Predsa dobre vieš, ako sme na tom s peniazmi.“
Ani u otca dievčina nepochodila.
„Tie korčule sú otrasne drahé,“ znela jeho reakcia.

Večer sa Klaudia vybrala k Barbore. Čas pri sledovaní skvelej komédie ubehol ako voda. O ôsmej sa návštevníčka poďakovala za pozvanie a odišla z vyhriateho bytu. Na studenú, snehom zaviatu ulicu. Tam opäť stretla tajomného muža.
„Dobrý večer prajem,“ povedal a pokúsil sa o priateľský úsmev. Dievča v ňom ale videlo úsmev diabla. Vzalo nohy na plecia a onedlho sa ocitlo pred bránou číslo šesť. Vytiahlo z kabelky kľúče a chcelo odomknúť. Lenže dvere sa nechceli podvoliť. Muž bol už blízko vystrašenej Klaudie.
„Nemusíš sa ma báť!“ prihovoril sa zachrípnutým hlasom. „Nevyzerám síce najlepšie, ale nikomu som v živote neublížil. Pripomínaš mi...“ Oslovená zase strčila kľúč do zámky. Vo vchode si uľahčene vydýchla.

Ubehlo ďalších sedem dní. Sneh sa neroztopil, ba napadlo ho ešte viac. Celé mesto sa uložilo na zimný spánok pod bielu studenú perinu. Ulice boli nádherne vyzdobené. Všetci sa tešili na najkrajšie sviatky roka. Hlavne deti. Konečne si oddýchnu od školských povinností. Tiež v rodinách kamarátok sa konali prípravy na oslavu Vianoc. Dievčatá pomáhali pri upratovaní, nákupoch a pečení rozličných dobrôt. Počas tohto týždňa sa muž v sivom kabáte trikrát objavil v ich blízkosti. Vždy slušne pozdravil a pokúsil sa o rozhovor. No dievčence sa ho stále báli.

Niekoľko dní pred Štedrým večerom to Klaudia zase skúsila.
„Nekúpite mi tie korčule?“
„Najbližšiu dobu určite nie,“ sklamali ju rodičia. 
„To ma vôbec neteší!“ zahlásila dcéra smutne a vyšla z miestnosti.
 V prvý deň zimných prázdnin, hneď po raňajkách, sa teplo obliekla a zazvonila pri dverách kamarátkinho bytu.
„Ahoj,“ pozdravila ju Barbora. „Rodičia sú na Miletičke. Sľúbila som im, že spravím v kuchyni poriadok.“ Klaudia sa rozhodla s upratovaním pomôcť. Po dokončení práce sa dievčatá pobrali do obývačky.
„Fíha, to je ale krása!“ zvolala návštevníčka nadšene, keď zbadala umelý stromček s bielymi, tyrkysovými a striebornými ozdobami. „Naši chcú furt len živú borovicu,“ dodala smutne. „A mne je tých vyrúbaných stromov tak ľúto!“
„Aj my sme mávali každé Vianoce živý strom. Naposledy smrek,“ zareagovala Barbora. „No našťastie som rodičov presvedčila. Dúfam, že si to do ďalšieho roku nerozmyslia.“ Pred odchodom von si kamarátky pochutnali na vianočnom pečive. Vanilkové rožky sa priam rozplývali na jazyku.

Na zamrznutej vodnej ploche bolo veľa detí a niekoľko dospelých. Dievčence vošli na ľad. Klaudia sa šmýkala príliš bláznivo. Napokon na to doplatila. Asi tridsiatykrát sa rozbehla a... Spadla na ľavé koleno. Od bolesti sa jej zahmlilo pred očami. Zrazu pocítila, ako ju ktosi dvíha zo zeme. Pozrela na záchrancu a takmer omdlela. Bol ním ten tajomný, starší muž. A pevne ju držal za ruku! 
„Ďa–ďa –ďakujem!“ zahabkala vystrašene a napriek bolesti vykročila k brehu. Tam na ňu čakala unavená Barbora.
„Preboha, čo sa stalo?“ spýtala sa prekvapene.
„Spadla som,“ znela stručná odpoveď.

Po vyšetrení v nemocnici si Klaudia vydýchla. Koleno je iba silno udreté. Znova poprosila rodičov o kúpu korčulí. Odozva ju aj teraz sklamala.
„Vôbec sa na ostatné darčeky neteším,“ zašepkala smutne a potichu odišla do svojej izby.
„Klaudia, pomôžeš mi  ozdobiť stromček?“ spýtal sa otec na Štedrý deň po raňajkách.
„Ostanem radšej v kuchyni,“ odvetila dcéra. „Chcem sa naučiť pripravovať kapustnicu.“

Pred podávaním večere si rodina zašla na spoločnú prechádzku Vianočná atmosféra už ovládla celé mesto. V bytoch žiarili ozdobené stromčeky a z jedného okna na prvom poschodí zaznievali koledy. Mama zastala a započúvala sa.
„Tie deti spievajú nádherne!“ poznamenala. O chvíľu však niekto oblok zavrel a ulica opäť stíchla. Po návrate domov si sadli k  slávnostne prestretému stolu. Konečne nastal vytúžený okamih. Medzi Klaudiinými darčekmi stála veľká krabica, zabalená v lesklom, zelenom papieri. Dievča nazrelo dovnútra.
„To sú ony!“ skríklo veselo. „Ani neviem, ako sa vám poďakujem.“ Ihneď vytočila Barborino číslo a oznámila jej radostnú novinu. „Niekedy ti ich požičiam!“ sľúbila na záver.
„Tie korčule sú doma už sedem dní,“ povedala mama po dcérinom návrate do obývačky. „Chceli sme však, aby si bola príjemne prekvapená.“
Prešiel ďalší týždeň a bolesť v dievkinom kolene prestala.
„Zajtra sa pôjdem korčuľovať!“ oznámila rodičom veselo.
„Buď opatrná!“ prikázal jej otec. „Ostaň radšej pri brehu.“ Dcéra mu to sľúbila a pred uložením sa k spánku si natiahla budík. Na šiestu ráno.

Na ľadovú plochu vstúpila s úsmevom na tvári. Ani sa nenazdala a ocitla sa v strede jazera. Zrazu začula akési praskavé zvuky a v tej chvíli sa pod ňou prelomil ľad. Zúfalo sa pokúšala dostať zo studenej vody. Prečo som nešla von neskôr? vyčítala si v duchu. Aspoň by tu boli nejakí ľudia. Ľadovej kryhy sa držala z posledných síl. Znova chcela zakričať o pomoc, no hlas jej v hrdle uviazol...

S nádejou pozrela na breh. Už nebol prázdny. Stál tam ten tajomný muž. Preboha, ešte ten tu chýba, pomyslela si nešťastná Klaudia. Som tu s ním sama, určite ma zavraždí! Nech odíde, prečo sa na mňa pozerá?  Muž, vidiaci topiacu sa, vkročil na zamrznutú vodnú hladinu.
„Podaj mi ruku!“ prikázal dievčine, drkotajúcej zubami. No ona mu ruku nepodala. V blízkosti toho čudného chlapa cítila skutočný strach. Čo ak použije britvu? Alebo ma chce zaškrtiť? Muž ju silno schmatol a vytiahol z chladného jazera. 
„Nabudúce dávaj lepší pozor!“ prihovoril sa jej na brehu. Potom pokračoval: „Mám radosť, že som ťa zachránil. Pripomínaš mi totiž moju dcéru. Pred troma rokmi ju zrazilo auto. Teraz by mala šestnásť,“ smutne si vzdychol.
„To mi je ľúto,“ zašepkalo trasúce sa dievča a pobralo sa domov. „Bývam blízko, zvládnem to aj sama,“ povedalo svojmu záchrancovi. Zimné kúpanie skončilo silným prechladnutím a zápalom priedušiek. V čase choroby Klaudiu hrýzlo svedomie. Keby ten chlap nebol v mojej blízkosti, určite by som umrela. Prečo som sa mu vtedy nepoďakovala? Hneď po vyliečení sa to urobím! No mladá dievčina už nikdy viac svojho záchrancu nestretla.