Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seÚtržky noci
Autor
Renas
Rodičia. V izbe. V zatemnenej izbe. Dvaja.
Otec sa pýta: „Ty dnes nemáš nočnú?“
„Zobral som si voľno, pretože ráno idem na ďalší pohovor.“
„Vedel som, že to tam nevydržíš. Ako vždy.“
Snažil som sa mu vysvetliť, že sa tam idem zblázniť, že...
„Taký je život. Hnusný. A chleba je drahý. Uč sa.“ Do toho smiech niekoho, na koho pochopenie som sa prestal spoliehať už dávno. Taký ten smiech človeka, ktorý vraví: „Ja som to vedel, Ja som ti to vravel a vedel som, že to takto dopadne. Si neschopný slaboch.“
CÍTIM CÍTIM CÍTIM
Končí sa nočná šichta. Už o pol hodinu. Tváre okolitých robotníkov sa uvoľňujú a občas vidno šťastný úsmev. Nechápem to. Veď o pár hodín sem prídu znova a celý ich život stále dookola. Predstavujem si, že to tak bude navždy.
V mojom zornom poli sa zasekla asi päťsto tisíca fľaša. Rutinným pohybom som vypol prepravník, zdvihol tú sklennú kurvu a znova tú hnusnú hučiacu vec zapol. Mám pocit, že ak si o päť minút neľahnem do postele, rupne mi v bedni a skončím koktavý, s tikmi v tvári a budem chodiť pocikaný a pokakaný. Asi po dvadsiaty krát mi padá hlava, aby som dve sekundy spal a vzápätí sa prudkým pohybom vystriem a vydesene pozerám, kde to kurva som. Odporné miesto. Bojím sa ho.
STRACH
„Čo si dáme k obedu zlatko? Kam pôjdeme na dovolenku miláčik? Ideme na pizzu? Na Malorke je tohto roku krásne. Vezmite aj deti. Vezmem syna na ryby. Mám vás rád ako ľudí. Čo robíš dnes večer?“
OBAVY SMÚTOK NEISTOTU PARANOIU
PROLÓG:
ľudia okolo
tupé necítiace bytosti
bezútešné stádo
slepé ovládané davy
Na vlakovej stanici. Sedeli sme a čakali. Muž s barlou. Tlačí tučnú okuliarnatú šialenú pani na invalidnom vozíku. Chromé nohy zabalené v deke. V deke nijakej farby. Takej tej farby... Proste nijakej. Zastavujú sa v našom zornom poli. Fajčíme cigy. Pijeme pivo zo staničného bufetu. Babka otvára ústa. Niečo hovorí. Jasné. Vyťahuje čiernu knižku so strieborným krížom na obale. Áno správne, je to biblia. Babka s pánom o barlách jehovisti a my satanove obete. Babka rozpráva, akoby jej hlas a biblia mali vyriešiť všetky naše problémy. Akoby sa asi zatvárila, keby som počas jej bravúrneho monológu vytiahol pištoľ a bez slova si pred jej zaujatou tvárou vystrelil mozog? Odmlčala by sa, bibliu by potichu skryla do kabele, pokynula by svojmu kumpánovi a asi by šli hľadať iných poslucháčov, keďže u nás im to zjavne nevyšlo. Mozog by bol posmešne rozmazaný po podlahe vedľa môjho nehybného tela.
Samozrejme, že by som sa nezastrelil. Len mi tá predstava prišla fascinujúca a zároveň komická. Asi mám zvrátený zmysel pre humor.