len tak naľahko

Moja dcéra sa nedávno pohádala a zrušila v ten deň schôdzku so svojím mládencom, ktorý jej hneď po príchode na rande povedal:

„Choď sa obliecť!“

Keď mi to rozprávala, nechápavo som sa na ňu pozerala...veď je to vlastne z jeho strany prejavená starostlivosť!

„Nie, to by si ho mala poznať lepšie, chodí naobliekaný aj v najväčších horúčavách, ak mu mama nepovie, že si môže obliecť niečo ľahšie. A chce, aby som rovnako naobliekaná chodila aj ja.“

Dnes ráno som hľadela okolo seba, ako po trošičku chladnejšom svete chodili ľudia s ustarostenými tvárami poobliekaní - dokonca aj v kabáte...mne bolo tak akurát v sukni a blúzke s tým najkratším rukávom...možno trošičku aj chladno, ale predstava, že vyjde slnko a mala by som potom kvôli zabezpečeniu vliecť so sebou tú ťarchu po zbytok dňa, mi bola dostatočným motívom, aby som sa cítila ideálne naďalej...

Spomenula som si na svoju dcéru.

Má dostatok odvahy.

Tak celkovo, v živote. Hoci už veľakrát neuspela, teší ma, že sa jej zväčša darí.