Katka sa odo mňa rezkým a nahnevaným krokom vzďaľovala stále viac. Kráčal som síce rovnako rýchlo, no alkohol a celková vyčerpanosť spôsobili, že správna koordinácia mojich pohybov bola do značnej miery obmedzená. Pozor, vybočuje jeden meter! Spomenul som si na varovný nápis zo zadnej strany niektorých autobusov MHD. Tiež by sa mi zišiel.

"Katkááá! Katkááá! Stóooj!," kričal som z posledných síl.

Zrýchlila a úplne zmizla z môjho relatívne rozmazaného obzoru. Pri ďalšej amplitúde pomyslenej sínusoidy mojej chôdze som prekročil bielu čiaru - stred cesty. Tej sa mi ako tak darilo držať, čo znamenalo vyššiu efektivitu mojich krokov. Bol som na seba hrdý. Dokázal som sa vysporiadať s neľahkou úlohou. V tom momente mi deliaca čiara, našťastie nie veľmi frekventovanej cesty, pripadala ako čiara života, ktorá ma vedie priamo k mojej jedinej a životnej láske. Tá čiara bola opusteným ostrovom mojej hrdosti v nikde nekončiacom mori hanby a blamáže, v ktorom som sa topil. Biely pruh bol pre mňa tou najdôležitejšou a najpodstatnejšou vecou vo vesmíre. Bol to dokonalý symbol ľudského života. Stále sa meniaci bod pásu podo mnou predstavoval prítomnosť, ktorá sa každým mojím krokom menila na minulosť. A predo mnou? Predo mnou žiarila tma zajtrajškov. Práve tu a teraz som našiel odpovede na všetky otázky života a smrti. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sú skryté na ceste z dolného konca Malej Čauše na horný.

Keď som zrak odtrhol zo zeme a pozrel pred seba, Katka nehybne stála asi pätnásť metrov predo mnou. Vo svetle pouličnej lampy vyzerala ako socha z najtvrdšieho mramoru. Dal som jej  pracovný názov Megaira - pomstiteľka krvavých prísah, k čomu ma inšpiroval najmä výraz v jej tvári. Spomalil som a trochu som sa vydýchal.

"Katka, vieš, ja som...", v momente, keď som ju oslovil sa otočila a kráčala preč.

Tretíkrát! Tretíkrát dovolila aby som ju dobehol a tretíkrát mi ušla. Spravil som pár zúfalých krokov, no bolo to zbytočné. Opäť mala dostatočný náskok. Napadlo mi, že je medzi nami zvláštne puto, ktoré nás najskôr rozdelí a potom k sebe opäť priblíži na pár metrov. Niečo ako banjee lano. Zvláštna teória, no vtedy sa mi zdala celkom prirodzená. Znamená to, že ak nepôjdem ja k nej, bude sa musieť vrátiť ona. Zvalil som sa na zem vedľa cesty a rozhodol som sa, že na ňu počkám.

"Hviezdy," zamrmlal som len tak pre seba.

Hľadel som na nebo a čakal, kým nejaká nespadne. Vždy keď chcem aby padla, padne. Do piatich minút. Vždy ma zaujímalo či mám zvláštne nadprirodzené schopnosti a dokážem silou vôle ovládať vesmírne telesá alebo vnikajú meteory do našej atmosféry tak často. Padla! Biely záblesk preťal oblohu a v zlomku sekundy zmizol. Nedá sa povedať, že by som teórii o bunjee lane a zvláštnom pute medzi mnou a Katkou neveril, no istota je guľomet. Zavrel som oči a zaželal som si, aby Katka prišla čo najskôr. Po chvíli som začul približujúce sa tlmené kroky. Je to Katka? Bol som vo vytržení a skutočne som začínal veriť na zázraky. Tmavá silueta dostávala čoraz reálnejšie kontúry. Je to Katka! Ľahol som si na brucho a sledoval, ako sa približuje.

Zastala asi dva kroky predo mnou.

"Daj mi kľúče od chaty!" každé jej slovo bolo obalené hrubou vrstvou ľadu.

Chvíľu trvalo, kým môj spomalený mozog roztopil a spracoval obsah toho, čo hovorí. Ja mám kľúče a bezo mňa sa do chaty nedostane. Ak sa chce vyspať, musí mi pomôcť na nohy a nejako ma dostať do chaty. Cestou tam jej môžem vysvetliť, čo sa stalo, a kým budeme hore, všetko bude okej.

"Ak chceš kľúče...", pri pohľade na ňu som sa zasekol v strede vety.

Uvedomil som si, že v danej situácii by ma neobhájil ani Mattlock. Holé fakty na mňa vrhali neblahý tieň nezodpovednosti, arogancie a alkoholizmu. Predstavil som si ako pred súdom opisujem vzniknutú situáciu:

Mojou úlohou, vážená porota, bolo zohnať kondómy, bez ktorých sa vďaka nášmu zodpovednému prístupu k sexu, nedalo pokračovať v počatých aktivitách. Štvrť hodinu pred šiestou som ako strela vybehol smerom k obchodu. A stihol som to! Trochu zapotený a s dobre vykonanou prácou uspokojený som dostal chuť na jedno chladené pivko. Zašiel som do krčmy, kde som stretol kamarátov a... ...a keď ma Katka po piatich hodinách našla, nevyzerala veľmi nadšene. Vážená porota, ale vedzte, že za všetko môže žena! Bola to ona, kto si doma zabudol tabletky!

Po chvíli som sa vrátil do reality, z vrecka som vytiahol kľúče a rezignovane som vystrel ruku smerom ku Katke. Bez mihnutia oka ich vytrhla, zvrtla sa a kráčala preč. Bola ako sup, ktorý z tela koristi vyrval srdce a zvyšok zapáchajúceho tela nechal napospas hyenám, červom a hnilobným baktériám. Počkám, kým nezaspí, potom vstúpim do chaty a vyspím sa dole, pri kozube. Tento plán sa mi páčil. Ísť s ňou hore, by znamenalo čeliť smrtonosnej ľadovej spŕške jej konštatovaní, presvedčení, postrehov a hypotéz, ktoré museli byť za päť hodín príprav  vybrúsené a dokonalé ako diamant.  Bolo by to pre mňa niečo ako pochovanie zaživa.

Po polhodinke bola v chate úplná tma. Potichu som potiahol kľučku, no dvere boli zamknuté. Tak nič. S presvedšením, že to mohlo dopadnúť aj horšie som z vrecka vytiahol kľúč od auta. Búchať a kričať by bolo úplne zbytočné. Katka sa rozhodla... Otvoril som dvere starej fiatky, sadol som si na predné sedadlo a uložil som sa k spánku. Chvíľu som nemohol zaspať. Mal som pocit, že v poslednej dobe to so mnou ide z kopca. Siahol som po najbližšej pseudozáchrane a intuitívne som zatiahol ručnú brzdu. Otočil som sa nabok a pomaly som zaspával.

Posledné načo som myslel, bolo to, že som sa dnes zachoval ako hovädo, ožral sa ako sviňa, unavil ako pes a spravil zo seba pekného vola. Zvládol som úlohu toľkých zvierat, že dnešnú skúsenosť môžem z istého hľadiska považovať za bájku. A ako z každej bájky aj z tejto vyplýva ponaučenie:

Keď súlož s priateľkou nahradí chľastanie,

prídeš o istotu, hrdosť aj bývanie