nepokoj

venujem našej profesorke biológie, u ktorej som si hneď na prvej hodine urobila veľké významné mínus tým, že som ju obvinila, že nevie čítať...

Na stanici som stretla Filipa. Doširoka sa usmieval, oči mu žiarili žltou farbou. Bol to asi len odlesk hlúpeho augustového slnka samo. Prešli sme cez trhovisko a vyliezli sme kdesi pri mestskom bordovom úrade. Celú tú cestu sme obaja mlčali, usmievali sa od ucha k uchu a Filipovi ešte aj blčali tie jeho prazvláštne oči. Pri mestskom úrade sme si sadli na okraj kamenného kvetináča a Filip spustil. Vraj mu veľmi chýbam, je mu smutno a iné mužské finty, čo hovoria zabudnutí opustenci. Bolo mi to čudné, lebo Filip takýto nikdy nebol. Chcela som mu porozprávať o zvláštnostiach hlbokomorských živočíchov, keď ma v polovici vety prerušilo krupobitie. Bežali sme k Filipovi domov, lebo on býva blízko, len kúsok od úradu. Filip mi navaril čaj, čo priniesol jeho otec z Thajska.
„Ani som nevedela, že máš otca. “
„Veď ani nemám,“ povedal Filip. Na jazyku ma tlačilo a horklo asi milión otázok, no ostali ako prilepené žuvačkou, pretože som uvidela, ako Filipovi z hrdla vylieza obrovský zlatý strapec hrozna.
„Čo to je?“ vyletelo zo mňa náhle.
„To nič, to je len stafylokokus aurus, ...“
táto zväčšenina akejsi baktérie vyliezla Filipovi z úst a začala požierať jeho oblečenie, kožu, svaly, kosti, až napokon z Filipa nič neostalo, len v bledozelenej kuchyni sa ako ozvena ozývala Filipova posledná veta.
Stafylokokus aurus sa mnohonásobne zväčšil a rázne sa plazil ku mne. Ako raketa som vyletela zo stoličky a utekala k dverám. Celkom bosá, ani som si nestihla obuť sandále, trielila som dolu schodmi. Vedela som, že ma stafylokokus aurus sleduje, že sa ku mne približuje, čo najrýchlejšie ako vie.
Vonku sa šmýkalo, bolo po daždi. Krúpy už nepadali. Na ulici nebolo živej duši, všetko prázdne, neprešlo žiadne auto. Jediné, čo bolo ako tak v pohybe bol semafór na hlavnej križovatke.
Rozbehla som sa smerom k pešej zóne, no už od Tesca som videla, ako v škárach medzi kameňmi vyrastajú bodliaky s oceľovými tŕňmi.
„Radšej budem dorezaná ako zožratá, “ pomyslela som si a rozbehla sa naprieč pešou zónou, pričom som cítila ako mi bodliakové pichliače spôsobujú väčšie, či menšie zranenia. Nechávala som za sebou krvavé stopy. Šaty sa mi celkom potrhali, vlasy mi lietali zo strany na stranu. Už som nevnímala nič, chcela som len utiecť pred tým všetkým.
Keď som zabáčala smerom na Kupeckú ulicu, videla som ako ma naháňa možno stotisíc, možno viac zlatých stafylokokov. Vedela som, že som na to všetko sama, že to musím zvládnuť, lebo augustové slnko mi nepomôže. Vybehla som popri kostole na Vŕšku a zbadala som, že vo Večierke niekto je. Vbehla som dnu a zavrela za sebou dvere. Oproti mne stál krásne dlhovlasý predavač, u ktorého som raz kupovala, tuším, chlieb. Prekrásne sa usmieval, no stŕpol, keď zbadal, ako mi z lýtok vytekajú potoky krvi.
„To je v pohode, “ povedala som.
„To ma teší, “ povedal on.
Potom som naňho chvíľu zadychčaná pozerala. Vedela som, že je koniec, že tu, v tomto maličkom obchodíku som v bezpečí, že bude všetko v poriadku. Zahľadela som sa do jeho tmavohnedých očí, keď mu, akoby nič, z ucha vyliezli, jeden po druhom, dva zlaté stafylokoky. Predavač sa rozbil na kúsky, presne ako sklo.
Zlaté strapce sa blížili ku mne. Vyskočila som cez zatvorené okno, črepiny mi dorezali tvár a ruky. Letela som ako vták, preletela som na druhú stranu chodníka, kde bolo menej stafylokokov. Tých, čo sa na mňa nalepili som jediným pohybom striasla na zem. Potom som sa pomedzi bodliaky, ktorých škrabanie som už ani necítila, rozbehla k dopravnej značke. Vyšplhala som sa čo najvyššie. Držala som sa ako kliešť.
„Mala som pravdu, nevedia sa šplhať, “ konečne som bola zachránená, teda, aspoň som si to myslela. Bodliaky však začali nebezpečne rýchlo rásť.
„Bodliaky mi nevadia, dorezaná som už aj tak, “ povedala som si. Naozaj, oceľovými tŕňmi škrabali o hliníkový stĺp dopravnej značky. Urobili mi zopár nových rán.
Ožili, naklonili svoje fialové hlavičky k mojej tvári, akoby mi chceli niečo povedať, no namiesto lepkavých slov útechy im začali z hlavičiek vyletovať zlaté stafylokoky. Tie sa nenásytne vrhli na moje doráňané telo.
Pustila som sa dopravnej značky a pomaly spadla do náručia mojich bodliakov. Cítila som to. Treba sa tomu len vedieť oddať. Tej prázdnote.

---