X X X X

Bojové pochody v žalúdku. Sprostá škola. Naozaj neviem, akou silou ma priťahuje stolička, ale zem jednoznačne vyhráva. Zvuky sa zbiehajú dohromady, všetok ten hluk a náreky, tvorí to odpornú školskú melódiu.
Vykričané spolužiačky v ružových a tyrkysových tričkách s rozumnými nápismi plus iné spolužiačky, ktoré opovrhujú asi každým.
Za oknom, o tri poschodia nižšie ako ja, stojí Ceruzkový Somár a vyočuje si oči presne tak, ako jehovový svedok. Doma vraždí svoju matku výkrikmi hluchými a slepými. Krv u nich strieka dennodenne, každé ráno. Nechodí do školy, len pred ňou provokačne postáva a vyočuje si oči. Jeho vlasy pripomínajú polámané konáre.
Pozerať sa do jeho očí bola hlúposť. Sedeli sme u nás na povale. Okno bolo otvorené. A ja som cítila nenávisť, nie k nemu, ale k tomu všetkému. Horúce molekuly kyslíka poletovali okolo našich hláv. Ceruzkový Somár sa vtedy, myslím prvýkrát vôbec, usmieval. Nie celkom zreteľne, ale trochu predsa.
Potom prerušila to ticho Ivica. Sadla si vedľa nás, vzduch náhle ochladol a mne začali slziť oči. Obrovské slané kvapky stekali na starý koberec.
„Niekedy je dobré si poplakať. Ja to tiež robím. Pustím si také prijebané slaďáky, vieš, a len tak si porevem.
Nikdy nemôžeš zostať, vždy sa zo zeme treba zdvihnúť, aby videl, že sa ho nebojíš.“ povedala a bola to vôbec prvá vec, čo som od nej počula, ktorá sa netýkala sexu, alebo drog. Jej chlapík díluje. A občas ju mláti. Nebolo mi jej ľúto, brala som to ako holý fakt.
Ceruzkový Somár sa tváril, že pozoruje muchy ako lezú po okennej tabuli a myslím, že ich naozaj pozoroval. Na Ivicin prejav sme nepovedali ani slovo.
Začala rozprávať o nejakom týpkovi, čo bral od jej chlapíka za tisícku, ale mal iba päť kíl a ten debil mu dal a liter. Týpek ho pravdepodobne vyrobil. Ďalej neviem, to sme si už hľadeli s Ceruzkovým do očí a Ivicin hlas sme brali len ako vánok, nejaký šum listov, alebo čosi podobné. Potom odišla.
Uhryzla som ho do lýtka. Jeho krv chutila ako orieškový puding. Vytekala na koberec a ja som sa začala strašne báť, čo mi povie matka, že som ten koberec zašpinila. Lýtka mal pokrižované odtlačkami môjho chrupu a oči mal neskutočne modré, také som jakživ nevidela. Slnečné lúče mu svietili priamo do dúhoviek, no zreničky nemal vôbec stiahnuté ani nežmúril. Je to vládca slnečných lúčov. Ja som Betna, bohyňa vetra a rýb.
Orieškový puding začal chutiť v mojich ústach možno až pritrpko. Ceruzkový somár sa začal zvíjať na dlážke s pohľadom človeka, čo nemá rád takéto situácie. Ivica sa vrátila a vyletela cez otvorené okno až kamsi úplne preč. Nič by ma nenahnevalo viac ako toto. Niekto iný sa naučil zžiť s molekulami kyslíka a inými molekulami skôr ako ja.
Odišla som a zanechala tam ceruzkového, jeho orieškovú krv a kúsok vlastnej duše.
Nikdy nepochopím, prečo si ľudia predo mnou zapchávajú uši a zväzujú vlasy. Ja sa potom musím tváriť akoby mi v tomto živote už naozaj o nič nešlo. Cudzie šťastie ma privádza do zúfalstva. Mne sa to nemôže stať.
Ceruzkový Somár postáva pred našou školou a dúfa, že ho sledujem z okna. Ja ho z toho okna sleduje a dúfam, že ma nevidí.
Keď som odišla z povaly, uvarila som si kakao aj napriek tomu, že ho neobľubujem. Potrebovala som zahnať tú sladkú trpkú chuť cudzieho človeka v mojich ústach. A pochopiť tú chémiu. Výmenu tých duší, čo nastala.
Nechcela som sa vrátiť späť a mrzí ma to stále, aj teraz, keď tu pchajú do mojej hlavy múdrosti sveta, ktorému aj tak nerozumiem. Profesorka na mňa pozerá pohľadom, ktorý by normálneho človeka zložil k zemi, no ale ja som Betna, vládnem vetru, rybám a tak trochu aj svojim myšlienkam, ktoré si každé ráno prečešem. Vyčesávam sny a spomienky a deň za dňom aj myšlienky, čo patrili Ceruzkovému. Nechcem sa naňho pozerať, no oči sa mi ešte ovládať nedarí.
Postáva si tam a fajčí, jednu po druhej, sleduje okolitý ruch a sám pre seba sa víťazne usmieva. Lebo to tuší, ba dokonca to vie, je o tom presvedčený. A má pravdu. Naozaj naňho pozerám stále, sledujem ako si ten bielo – žltý valček prikladá k ústam a vyfukuje nejakú chemickú zlúčeninu, ktorá zabíja jeho budúcich potomkov. Teší sa, lebo vyhral. On vie a ja možno až príliš dobre na to, aby som sa s tým zmierila. Obaja vieme, že nečaká na mňa. Nečaká, kým tu dotrpím.
Keď som sa vrátila na povalu, Ceruzkový Somár už sedel celkom pokojne a díval sa na svet. Nestihla som sa k nemu ani priblížiť, nestihol si ma ani všimnúť, keď mu cez otvorené okno vletela Ivica priamo do náručia. Ich pery sa spojili, nikdy som nevidela dvoch ľudí tak obmotaných okolo seba. Nikdy som nevidela Ivicu s tak naširoko otvorenými ústami.
Duša a myšlienky vo vlasoch sa mi roztrieštili a popadali do kaluží krvi. Ivica sa na mňa pozrela pohľadom násilníka, ktorý konečne niekomu ublížil.
Zbehla som dolu po schodoch a pritúlila sa k radiátoru. S týmto sa nikdy nezmierim. Možno raz, ale nebude to čoskoro.
Posledná reakcia, posledná uvoľnená energia a posledný vzorec. Zvonček a typická školská melódia. Otvorím okno celkom dokorán, postavím sa na okenný rám a pomaličky, zatiaľ neisto, zaplávam si nad mestom. Vidím Ivicu zamotanú do vlasov, ktoré mali pôvodne patriť mne. Premením sa na obyčajnú všednú myšlienku a oddýchnem si celkom vysoko nad zemou.
Je to síce podivné, ale ako bohyňa vetra si to predsa len môžem dovoliť.

---