Kretén

Za oknom pršia strieborné ihly. Je noc a ja opäť premýšľam, čo spraviť, aby som nebol smutný. Z reproduktorov sa mi prihovára Jim. Doors som nepočúval už veľmi dlhé obdobie. Janička je s rodičmi v Bulharsku a veľmi mi chýba. V obývačke je matka so sestrou a čumia do bedne. Nedá sa s nimi rozprávať. Je to ďalšia hrozná noc. Neostáva nič iné ako spať, alebo čítať, alebo písať, alebo sa báť sám seba. Nevyvíjam takmer žiadnu činnosť. Som ako paralyzovaný.

Dopil som plechovkové pivo a šiel si zapáliť. Čo ma čaká zajtra? Vybavovanie na úradoch a upršaný deň bez úsmevu. Akékoľvek rozptýlenie duše, ktoré ma napadá, je za prachy, ktoré nemám, alebo škodí zdraviu. Väčšinou oboje. Čo budem robiť? Čo budem robiť? Písať román? Čakať na slnečné dni?

Na hodokvas sa vráti Milan zo Zakynthosu. Nebolo by zlé zájsť tam a pobudnúť tie tri dni flákaním sa po koncertoch s vínom v ruke Za oknom pršia strieborné ihly. Je noc a ja opäť premýšľam, čo spraviť, aby som nebol smutný. Snáď to bude fajn. „This is the end“... sa spieva...

Prečítal som si nejaké Minimove básne, pustil si Nohavicu. Trochu ma to ukľudnilo. Asi sa mi chce už chrápať. Dokonca aj foter je už doma. Ten človek, ktorý je pre mňa cudzí, ten človek, čo nevie kto je jeho syn a ani to už vedieť nebude. Teraz nie som sentimentálny, pretože na tento fakt si musí človek zvyknúť. To je proste normálne. Deti sú inventár, majetok, nábytok. Mať deti je už taký zvyk. Mať deti predsa neznamená nič osobné.

Koľko krát sme to s Georgom rozoberali. V dnešnom svete skoro trápne romantické názory, ktoré postupne strácame. Čo s tým, keď to tak bolí? Stratiť? A čím to potom nahradiť? Mám sa na to spýtať fotra? Čo by mi povedal? S absolútnou pravdepodobnosťou by mi nerozumel. Musel by som si pripadať ako mimozemšťan. Mimozemšťan... Ja takto nechcem umrieť.

Za oknom svieti bledý mesiac na pozadí zamatu a díva sa na mňa. Ja viem, že to sa len tak hovorí, že v skutočnosti sa mesiac o mňa nezaujíma, ale niekto musí vyslovovať aj metafory. Aj keď... Čo ak sa díva? Napriek tomu má krásnu zadumanú tvár, ktorá akoby ma hladila pohľadom.

Zabudol som na nudu, na rodičov a sestru v obývačke, na Milana, hodokvas aj Zakynthos. Sám sedím vo svojej izbe pred monitorom a do klávesnice vrývam stopy svojho sveta. Môj svet. Planéta blúdiaca galaxiami dlhodobej stagnácie a občasných, stále zriedkavejších extatických výkrikov. Som predsa dospelý, nie?!!!

Na druhý deň pršalo. Obyčajné sychravé počasie. Žiadne strieborné ihly ako poslednú noc. Nudný deň. Šiel som hneď ráno do mesta, vybavovať úradné chujoviny kvôli môjmu odletu do Anglicka. Pred bagetériou som stretol Ľ. V ruke držala metlu a zametala terasu. Vedel som, že tu brigáduje, ale medzitým som na to zabudol. Na hlave taký pekný pop artový zostrih, blond vlasy svietiace do oranžova, modré oči, úsmev a: „Ahoj.“ „Ahoj.“ „Čo sa tváriš tak vážne?“ „Je také vážne počasie.“ a usmial som sa. Zreferoval som jej kde som bol a čo vlastne robím a všetky tie hlúposti. „Pekné vlasy.“ Fakt boli. „Ahoj.“ „Ahoj.“ Potom som na ňu stále myslel. Nemal som zo seba dobrý pocit. Kvôli Janičke som mal pocit viny a ten pocit zrovna nemusím. Asi preto ho mám tak často. A tak... Prišiel som domov, dopísal túto poviedku a nudil sa ďalej ako taký kretén.

---