Pod povrchom

Uprostred vzduchoprázdna

v zovretí kvíliacej myriády clusterov,

sotva k hladine priľnúť...

Nadýchnuť  sa a cítiť ponor,

vlahu oceánu na spánkoch,

šepot spiacej zeme.

Tušiť modrosivú hlbočinu,

poznať chvenie rána vo výšinách,

hľadieť skrz aureolu zatmenia,

milovať ticho v nemom vesmíre

šťastnej nevedomosti...

Klesať pod povrch

blankytného kozmu

obsiahnutá v tisícich impulzoch

slabnúceho tepu mohutnej riavy

agonických rozkoší..

Oslobodiť sa od blasfémie žitia

v apogeu nenávratna..

Potom  onemieť

a vnímať len sonátu dychu

v blednúcom echu čírej tmy

kym vibrujúce amplitúdy

éterických frekvencíí smrti

neutíšia moje zmysly...

a ja splyniem s časom.