Postavičky na chodníku

     Malí ľudkovia. Miniatúrne postavičky na chodníku. Koľkokrát som si vychutnával tento pohľad z tridsiateho poschodia. Vždy ma fascinovalo byť tak vysoko nad všetkými. Aspoň na chvíľu byť nad ostatnými, byť niečím viac. Nie byť nadradený, ľudí som mal vždy veľmi rád a nad nikoho som sa nevyvyšoval. Iba byť na moment vyššie.

     Vždy po pohľade z toho môjho vysokého okna som ale rád zišiel dolu medzi ľudí. Medzi tých, ktorí zhora vyzerali ako nevedomé mravce. Mal som pocit, že ich môžem kedykoľvek rozšliapnuť, ale keď som bol medzi nimi, bol som ja maličký, ako ten najmenší hmyz.

     Mal som rád ľudí. Mal som ich rád, keď ma chválili, obdivovali, keď so mnou nadväzovali priateľstvá, mal som ich rád, keď mi ubližovali a vysmievali sa mi. Dokonca aj vtedy, keď ma vyhodili z práce. Neprávom. Obvinili ma z krádeže firemného majetku. Bol to jeden notebook, ktorý jedného dňa zmizol. Nastražil to na mňa kolega, ktorý chcel získať môj post, moju výplatu, moju sekretárku a moje parkovacie miesto. Ale dlho som sa na neho nehneval. Ja sa na nikoho neviem dlho hnevať.

     Miloval som aj svoju ženu. Odpustil som jej, keď ma podviedla, zaželal som jej úprimne veľa šťastia, keď odo mňa odchádzala. Predtým som ale pri nej kľačal na kolenách a so slzami v očiach ju prosil, aby neodchádzala. Aby si to ešte rozmyslela, veď ja ju milujem, ako nikto iný, urobím pre ňu, čo bude chcieť a odpustím jej každú neveru. Musel som vtedy vyzerať ako malý poslušný psík. Mal som ju radšej očurať ako veľký sebavedomý pes. No príliš som ju miloval. Keď odišla, zobrala si so sebou aj väčšinu nášho, alebo skôr môjho majetku a našu spoločnú dcéru.

     Moja dcéra ma určite nenávidela. Keď mala pätnásť, povedala mi na svojej narodeninovej oslave pred všetkými tými jej vyrážkovými kamarátmi, že som úplne neschopný chlap, som iba na smiech a nechápe, ako si ma mohla jej mama zobrať za muža. Ona by sa ma vraj ani dlhou palicou nedotkla. Stále si pamätám tváre tých jej vychechtaných kamarátov. Ukazovali na mňa prstom a pritom sa druhým špárali v nose, v zadku, alebo v narodeninovej torte, ktorú som zháňal po celom meste. Niektorí robili všetky tieto tri úkony zasebou a väčšinou v už spomínanom poradí. Vraj keby si mohla vybrať, nikdy by ma nechcela za otca. Vravela, že sa za mňa hanbí. Že som nepil, nepľul, nebil sa a nenadával, ako ostatní otcovia? To naozaj chcela, aby som bol jedným z tých ožratých hulvátov, ktorí mlátia svoje ženy? Ale aj tak som jej vždy dával všetko čo chcela. Keď odo mňa dostala nové auto a každý mesiac tučné vreckové, vtedy sa natiahnuť ruku k týmto pôžitkom nehanbila.

     Keď obidve odišli, povedal som si „no a čo, veď nájdem niekoho, koho budem ešte viac milovať a kto si ma bude naozaj vážiť.“ Doteraz som nikoho takého nenašiel. A okrem toho ani novú prácu. Zato nových priateľov áno. Z tých sa ale vykľuli pekní podrazáci. Cítili moje prachy a išli po nich ako vlci. Mal som aj po strate práce našetrených ešte dosť peňazí. Vraj založíme firmu, ktorá bude vyrábať špeciálne samočistiace tapety. Samozrejme, že sa nečistili samé, ale každú špinu ste jednoducho zotreli mokrou handrou so špeciálnym prípravkom, ktorý si zákazníci mohli kúpiť samozrejme iba u nás. Ja som mal vložiť peniaze a moji parťáci know-how. Samozrejme, že oni nakoniec vložili how-no. Firma skrachovala a všetko zariadenie kancelárií, ktoré nebolo najlacnejšie si rozdelili oni a predali.

     Našťastie mi ešte zostali nejaké peniaze na splatenie nájmu za tento byt na niekoľko mesiacov. No toto je posledný deň, kedy tu môžem zostať. Majiteľ ma tu toleroval celý mesiac bez zaplatenia, sľuboval som mu, že si určite nájdem prácu a všetko mu splatím, nech ma tu nechá ešte aspoň jeden mesiac. Ale keď prišla ponuka od nového potenciálneho nájomníka, trpezlivosť ho prešla a dal mi maximálne jeden týždeň na zaplatenie. Ten týždeň uplynul a ja som si prácu nenašiel a majiteľa neobmäkčil. Stále hovoril, že mu je ľúto, ale aj on musí z niečoho žiť. Veď má ženu a dve deti. Bože keby vedel aspoň klamať. Veď malé dieťa by tú ľútosť zahralo lepšie. A tie jeho výlety a dovolenky do Európy s rodinou. Tým by neoklamal ani slepého. Každý vedel, že sa doslova topí v peniazoch. No čo už, musím to chápať, biznys je biznys.

     Už mám zbalené najnutnejšie veci, ktoré potrebujem a ktoré mi nebudú ťažiť moju cestu kamkoľvek. Niekoľko osobných predmetov, ktoré sú môjmu srdcu najbližšie, fotku mňa s mojimi rodičmi, keď som bol ešte malý chlapec a fotku mojej prvej a najväčšej lásky zo strednej školy. Neviem, čo teraz robí a kde žije, ale dúfam, že je šťastná. Nič iné osobné okrem oblečenia už nemám. Akoby som ani nemal život.

     Teraz už ale musím ísť, za chvíľu príde majiteľ a nechcem, aby ma vyhadzoval. Chcem odísť hrdo so vztýčenou hlavou. Odídem odtiaľo a vrátim sa dolu medzi tých malých ľudí. Medzi ľudí, ktorým som sa v poslednom čase vyhýbal. Chcem ísť medzi nich, objať ich všetkých, objať celý svet a pobozkať zem. Ešte posledný pohľad z otvoreného okna a už zatváram oči a vystupujem na tenučkú rímsu. Rozprestieram ruky k obrovskému objatiu a skláňam hlavu k milostnému bozku. Konečne idem znova medzi tých mojich milých malých ľudí. Konečne budem s nimi. Mám zatvorené oči, ale viem, že sa k nim približujem a že sú čoraz väčší a väčší.