Možno žijem

Občas, keď nevnímam trávu, čo ma obklopuje,

keď sa človek vo mne prírodou nadopuje,

cítim plač, čo mi nedovolí otvoriť viečka

a za mnou tečie riečka.

Tá krásna, romantická, milá,

beštia, čo toľko ľudí utopila.

Počúvam ozvenu svojho vnútra

a neviem prísť na to, čo za mrchu som to zhltla.

Hlúpy svet. Odporne chutí bahno,

keď človek spadne na dno.

Čierne je miesto zúfalcov.

Pohrebisko duší, čo nemajú slov.

Tu ani netreba slová.

Je iná doba.

A kde je tá moja lúka, v ktorej zabúdam?

Na nič je mi pole, slnko, kvety.

Na nič je mi smiech, akým zvonia deti.

Unáša ma rieka, neviem kedy som tam spadla.

Možno som skočila, mala som loďku bez pádla.

Som súčasťou vody a bezváhová.

Čo ak sa budem chcieť raz nadýchnuť znova?

Snáď už budem pôdou tej mojej trávy

a budem útočiskom nejakej ubolenej hlavy.

Pohladím ju vánkom, čo čaká na ľudí.

Vánkom, ktorému smútok nevadí.