Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seZakázaný spev
06. 09. 2005
0
0
1693
Autor
autorka
Zlatica odomkla byt a vošla do predsiene. Spev, ktorý zaznieval z detskej izby, v tom okamihu prestal. „Ahoj mami, ako bolo v robote?“ privítala ju trinásťročná dcéra Kamila. „Celkom sa to dalo vydržať... Kam sa chystáš?“ spýtala sa po krátkej odmlke, keď si Kamila vybrala zo skrine vonkajšie oblečenie. „Do speváckeho súboru,“ znela stručná odpoveď. „O mesiac vystupujeme v Nitre na jednej súťaži. Budú tam zbory z celého Slovenska.“ Potom sa obliekla a odišla z domu. Na autobusovej zastávke na ňu čakali tri kamarátky. Hneď po jej príchode sa všetky rozbehli do domu kultúry.
Zatiaľ čo sa Kamila venovala spevu, jej školská taška ležala v kúte izby. Zlatica ju zdvihla z koberca, otvorila a o pár sekúnd držala v ruke žiacku knižku. Nazrela do nej a strašne sa nahnevala.
Po skončení speváckej skúšky pozvala Kamila kamarátky do cukrárne. Kúpili si zmrzlinové poháre a sadli si k jedinému voľnému stolu.
„Takú skvelú zmrzku som v živote nejedla,“ poznamenala Kamila.
„Veru ani my,“ prisvedčili kamarátky. V tej chvíli sa rázne otvorili dvere. Kamila si nabrala na lyžičku ďalšie sústo, keď zrazu zacítila poklepanie po pleci. Obrátila sa.
„Ahoj mami, ako si ma tu našla?“ Zlatila neodvetila. Namiesto toho si dcéru premerala nahnevaným pohľadom. Dievča sa prudko striaslo. Akoby sa ho ktosi dotkol ľadovými rukami. Žena siahla do kabelky a vytiahla žiacku knižku.
„Čo znamenajú tie známky za posledné dni?“ rozkričala sa. „Zakazujem ti chodiť do súboru. Budeš sedieť doma a učiť sa. Tiež ti nedovolím pozývať si do bytu kamarátky!“
„Ale mama, veď ja si všetko opravím,“ zašepkala Kamila.
„Nesnaž sa ma ešte viac rozčúliť,“ pokračovala Zlatica nahnevane, „lebo schytáš poriadne zaucho. A teraz makaj domov!“
Vo štvrtok popoludní sedela Kamila smutne vo svojej izbe. Na písacom stole sa hrozivo vyškieral zošit z chémie. Kamila si prečítala novú látku, lenže vzorce jej vôbec nešli do hlavy. Myšlienky ju unášali do speváckeho súboru. Ktorú pieseň teraz nacvičujú? Tichým hlasom sa pustila do spevu. Iba niekoľko tónov. Záplava sĺz jej nedovolila pokračovať. Zo smútku ju prebralo štrngotanie kľúčov. Siahla po vreckovke a utrela si oči. Mama ju nesmie vidieť nešťastnú.
„Kto je doma?“ začula otcov hlas z predsiene. Postavila sa do dverí.
„Zatiaľ iba ja, mama išla do mesta.“ Napriek snahe rozprávať pokojne si otec všimol v jej hlase smútok.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa.
„Všetko je v poriadku,“ usmiala sa Kamila. „Nemám nijaké problémy.“
„Naozaj?“ neveril otec. „Veď ty si bola vždy veselá. No tak sem s tým, čo ťa trápi?“
Po krátkom váhaní mu dievča všetko porozprávalo. Onedlho už nastupovalo do auta. Z otvoreného okna sa ozýval viachlasný detský spev. Kamila otcovi poďakovala a pobrala sa do domu kultúry. Rýchlo sa priblížila k miestnosti na konci chodby. Dvere otvorila v čo najväčšej tichosti. Spev v tej chvíli prestal.
„Ideš neskoro!“ upozornila ju vedúca súboru. „O pár minút končíme.“
„To mi je ľúto,“ ospravedlnila sa dievčina. „Ale musela som sa učiť chémiu. Na ďalšiu skúšku prídem určite včas.“
Po návrate domov ju v kuchyni čakala matka. Kamila slušne pozdravila a chcela odísť. Mame sa zablyslo v očiach a schmatla lístok, ležiaci na stole.
„Som v meste. Prídem asi o piatej,“ prečítala nahlas. „Jasne som ti vravela, že nikam nesmieš chodiť!“
„No, ja som,...“ začala Kamila. Zlatica na dcérinu odpoveď zvedavá nebola. Poriadne jej vynadala a vstala zo stoličky. Kamila si predstavila ďalšiu maminu reakciu. Určite dostanem zopár silných faciek, z ktorých ma budú niekoľko dní poriadne štípať líca. To sa nesmie stať, pomyslela si zúfalo a ušla do svojej izby. Chcela zamknúť, no nemohla nájsť kľúč. A kroky z kuchyne sa blížili. O chvíľu sa v miestnosti objavila Zlatica.
„Otec ma odviezol na skúšku,“ informovala ju dcéra roztraseným hlasom.
„Ty takú schytáš,...“ zdvihla matka ruku. Dievča zbledlo a cúvlo zopár krokov. Matka si napokon úder rozmyslela. S miernym úškľabkom podišla k stene a postŕhala z nej všetky plagáty. Fotografie dcériných obľúbených hercov a obrazy prírody. „Prestaň ma konečne provokovať,“ dodala podráždene.
Kamila pocítila veľkú ľútosť. No z očí nevyronila jedinú slzu. nedovolila rozplakať sa. Otec bol v tom čase u kamaráta na návšteve. Po príchode domov vošiel do detskej izby a na písací stôl položil darčeky zo služobnej cesty. Karamelové cukríky a niekoľko časopisov. Dcéra zdvihla hlavu od textu akejsi piesne a vďačne na darcu pozrelo.
„Poobede som zabudol,“ vysvetlil otec. Potom pokračoval dôrazným hlasom: „Vieš Kamila, ja som tiež nespokojný s tvojimi školskými výsledkami. Na rozdiel od mamy ti však dovolím skúšky v súbore navštevovať. Chcem, aby si bola na súťaži v Nitre úspešná. Mám ale jednu podmienku. Hneď po vystúpení si všetky zlé známky opravíš. Inak musíš so spevom na pár týždňov prestať.“ Kamila sa radostne usmiala.
Pred odchodom na ďalšiu služobnú cestu sa otec zdržal doma dva týždne. Kamila sa v tom čase zúčastnila každej speváckej skúšky. No ani raz sa to nezaobišlo bez matkiných štipľavých poznámok.
„Sľúbila mi nápravu,“ presviedčal ju manžel v jeden sychravý večer.
„Ako myslíš,“ reagovala Zlatica. „Ale keď z niečoho prepadne, bude to tvoja vina.“ Muž si vzdychol a odišiel do svojej pracovne. Načo sa hádať? pomyslel si. Veď už toto škaredé počasie mi dáva dosť zabrať. Naša dcéra iste sľub dodrží a všetky známky si opraví.
„Dnes sme sa učili nádhernú pieseň,“ informovala Kamila po návrate zo zboru. Onedlho sa v predsieni rozliehal spev. Otec ju pochválil, mama prevrátila oči.
„Tebe ešte nestačilo? Chcem ťa vidieť nad učebnicami!“
Nasledovná otcova pracovná cesta znamenala pre Kamilu osemdňový zákaz návštevy súboru. A termín súťaže sa blížil. Dievčina raz v zúfalstve zákaz porušila. Po návrate zo skúšky sa jej kvôli tomu ušlo niekoľko štipľavých faciek.
Na druhý deň rozdala učiteľka slovenčiny všetkým deťom opravené písomky.
„Super, jednotka!“ vykríkla Kamila nadšene. Povzbudená úspechom sa prihlásila aj z matematiky. Odpovedala výborne. Keď sa mama vrátila z práce, oznámila jej vynikajúcu správu. „Dnes som dostala dve jednotky. Zo slaniny a z matiky.“ Pochvaly od mamy sa však nedočkala. „Pustíš ma do zboru?“ spýtala sa na záver. Žiadna odpoveď. Kamila si mlčanie vysvetlila ako súhlas. Odišla do svojej izby a otvorila dvere na skrini.
„Nikam nepôjdeš!“ povedala matka nahnevane. „Najprv si musíš opraviť ďalšie predmety. A ešte jedna vec. Zakazujem ti odcestovať na súťaž!“ Pri poslednej vete už takmer kričala. Aj cez víkend musela Kamila sedieť nad učebnicami. Mama ju nepustila ani len na plaváreň. Dva dni pred súťažou, po návrate zo školy, zbadala Kamila v predsieni otcove topánky. Srdce sa jej naplnilo radosťou. Otec sa s dcérou veselo zvítal a vypočul si informácie o predošlých dňoch. Zrazu obaja začuli buchnutie bytových dverí. O krátky čas vošla do obývačky Zlatica.
Otec pozrel mlčky na Kamilu. Tá jeho ihneď pohľad pochopila a opustila miestnosť. Manželský rozhovor trval takmer pol hodinu.
V utorok sa Kamila na skúšku vďaka otcovi dostavila. V noci vôbec nemohla zaspať, preto si niekoľko ráz prečítala texty piesní. Ďalšie ráno ju otec odviezol pred dom kultúry.
„Prídem sa na teba pozrieť,“ sľúbil. Dcéra srdečne poďakovala a pobrala sa k modrému autobusu, v ktorom čakali kamarátky zo súboru. Kráčala lahodne, hrdo týčiac hlavu. Zlatica bola v tom čase v práci a o jej odcestovaní nemala najmenšie tušenie. Po prehliadke Nitry nasledovali veľmi dôležité skúšky. Každý spevácky zbor túžil vyhrať. Veď najlepší pocestuje za odmenu k moru. A tiež na spevácku súťaž Európy.
Všetci podali výborné výkony. Rozhodovanie poroty nebolo vôbec jednoduché. A nastal dôležitý okamih. Kamilin zbor brondzovú ani striebornú medailu nezískal. V hľadisku bolo cítiť napätie. O malú chvíľu sa diváci dozvedeli meno víťaza. Stal sa ním spevácky zbor z Bratislavy. Všetky deti zo súboru vyšli v sprievode srdečného potlesku na javisko. Kamila pozrela na obecenstvo a od prekvapenia jej takmer vyschlo v hrdle. V druhom rade sedel otec. Vedľa neho... Dievčina si pretrela oči. Znova sa zahľadela na piate sedadlo. To nie je prelud, uvedomila si po niekoľkých sekundách, to je skutočne moja mama Tak otcovi sa predsa podarilo presvedčiť ju! Obaja rodičia sa usmievali a hlasno tlieskali. A Zlatica, ktorá bola ešte nedávno na dcéru nahnevaná, cítila radosť a pýchu. Veď Kamilin hlas znie skutočne nádherne!
Po skončení speváckej skúšky pozvala Kamila kamarátky do cukrárne. Kúpili si zmrzlinové poháre a sadli si k jedinému voľnému stolu.
„Takú skvelú zmrzku som v živote nejedla,“ poznamenala Kamila.
„Veru ani my,“ prisvedčili kamarátky. V tej chvíli sa rázne otvorili dvere. Kamila si nabrala na lyžičku ďalšie sústo, keď zrazu zacítila poklepanie po pleci. Obrátila sa.
„Ahoj mami, ako si ma tu našla?“ Zlatila neodvetila. Namiesto toho si dcéru premerala nahnevaným pohľadom. Dievča sa prudko striaslo. Akoby sa ho ktosi dotkol ľadovými rukami. Žena siahla do kabelky a vytiahla žiacku knižku.
„Čo znamenajú tie známky za posledné dni?“ rozkričala sa. „Zakazujem ti chodiť do súboru. Budeš sedieť doma a učiť sa. Tiež ti nedovolím pozývať si do bytu kamarátky!“
„Ale mama, veď ja si všetko opravím,“ zašepkala Kamila.
„Nesnaž sa ma ešte viac rozčúliť,“ pokračovala Zlatica nahnevane, „lebo schytáš poriadne zaucho. A teraz makaj domov!“
Vo štvrtok popoludní sedela Kamila smutne vo svojej izbe. Na písacom stole sa hrozivo vyškieral zošit z chémie. Kamila si prečítala novú látku, lenže vzorce jej vôbec nešli do hlavy. Myšlienky ju unášali do speváckeho súboru. Ktorú pieseň teraz nacvičujú? Tichým hlasom sa pustila do spevu. Iba niekoľko tónov. Záplava sĺz jej nedovolila pokračovať. Zo smútku ju prebralo štrngotanie kľúčov. Siahla po vreckovke a utrela si oči. Mama ju nesmie vidieť nešťastnú.
„Kto je doma?“ začula otcov hlas z predsiene. Postavila sa do dverí.
„Zatiaľ iba ja, mama išla do mesta.“ Napriek snahe rozprávať pokojne si otec všimol v jej hlase smútok.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa.
„Všetko je v poriadku,“ usmiala sa Kamila. „Nemám nijaké problémy.“
„Naozaj?“ neveril otec. „Veď ty si bola vždy veselá. No tak sem s tým, čo ťa trápi?“
Po krátkom váhaní mu dievča všetko porozprávalo. Onedlho už nastupovalo do auta. Z otvoreného okna sa ozýval viachlasný detský spev. Kamila otcovi poďakovala a pobrala sa do domu kultúry. Rýchlo sa priblížila k miestnosti na konci chodby. Dvere otvorila v čo najväčšej tichosti. Spev v tej chvíli prestal.
„Ideš neskoro!“ upozornila ju vedúca súboru. „O pár minút končíme.“
„To mi je ľúto,“ ospravedlnila sa dievčina. „Ale musela som sa učiť chémiu. Na ďalšiu skúšku prídem určite včas.“
Po návrate domov ju v kuchyni čakala matka. Kamila slušne pozdravila a chcela odísť. Mame sa zablyslo v očiach a schmatla lístok, ležiaci na stole.
„Som v meste. Prídem asi o piatej,“ prečítala nahlas. „Jasne som ti vravela, že nikam nesmieš chodiť!“
„No, ja som,...“ začala Kamila. Zlatica na dcérinu odpoveď zvedavá nebola. Poriadne jej vynadala a vstala zo stoličky. Kamila si predstavila ďalšiu maminu reakciu. Určite dostanem zopár silných faciek, z ktorých ma budú niekoľko dní poriadne štípať líca. To sa nesmie stať, pomyslela si zúfalo a ušla do svojej izby. Chcela zamknúť, no nemohla nájsť kľúč. A kroky z kuchyne sa blížili. O chvíľu sa v miestnosti objavila Zlatica.
„Otec ma odviezol na skúšku,“ informovala ju dcéra roztraseným hlasom.
„Ty takú schytáš,...“ zdvihla matka ruku. Dievča zbledlo a cúvlo zopár krokov. Matka si napokon úder rozmyslela. S miernym úškľabkom podišla k stene a postŕhala z nej všetky plagáty. Fotografie dcériných obľúbených hercov a obrazy prírody. „Prestaň ma konečne provokovať,“ dodala podráždene.
Kamila pocítila veľkú ľútosť. No z očí nevyronila jedinú slzu. nedovolila rozplakať sa. Otec bol v tom čase u kamaráta na návšteve. Po príchode domov vošiel do detskej izby a na písací stôl položil darčeky zo služobnej cesty. Karamelové cukríky a niekoľko časopisov. Dcéra zdvihla hlavu od textu akejsi piesne a vďačne na darcu pozrelo.
„Poobede som zabudol,“ vysvetlil otec. Potom pokračoval dôrazným hlasom: „Vieš Kamila, ja som tiež nespokojný s tvojimi školskými výsledkami. Na rozdiel od mamy ti však dovolím skúšky v súbore navštevovať. Chcem, aby si bola na súťaži v Nitre úspešná. Mám ale jednu podmienku. Hneď po vystúpení si všetky zlé známky opravíš. Inak musíš so spevom na pár týždňov prestať.“ Kamila sa radostne usmiala.
Pred odchodom na ďalšiu služobnú cestu sa otec zdržal doma dva týždne. Kamila sa v tom čase zúčastnila každej speváckej skúšky. No ani raz sa to nezaobišlo bez matkiných štipľavých poznámok.
„Sľúbila mi nápravu,“ presviedčal ju manžel v jeden sychravý večer.
„Ako myslíš,“ reagovala Zlatica. „Ale keď z niečoho prepadne, bude to tvoja vina.“ Muž si vzdychol a odišiel do svojej pracovne. Načo sa hádať? pomyslel si. Veď už toto škaredé počasie mi dáva dosť zabrať. Naša dcéra iste sľub dodrží a všetky známky si opraví.
„Dnes sme sa učili nádhernú pieseň,“ informovala Kamila po návrate zo zboru. Onedlho sa v predsieni rozliehal spev. Otec ju pochválil, mama prevrátila oči.
„Tebe ešte nestačilo? Chcem ťa vidieť nad učebnicami!“
Nasledovná otcova pracovná cesta znamenala pre Kamilu osemdňový zákaz návštevy súboru. A termín súťaže sa blížil. Dievčina raz v zúfalstve zákaz porušila. Po návrate zo skúšky sa jej kvôli tomu ušlo niekoľko štipľavých faciek.
Na druhý deň rozdala učiteľka slovenčiny všetkým deťom opravené písomky.
„Super, jednotka!“ vykríkla Kamila nadšene. Povzbudená úspechom sa prihlásila aj z matematiky. Odpovedala výborne. Keď sa mama vrátila z práce, oznámila jej vynikajúcu správu. „Dnes som dostala dve jednotky. Zo slaniny a z matiky.“ Pochvaly od mamy sa však nedočkala. „Pustíš ma do zboru?“ spýtala sa na záver. Žiadna odpoveď. Kamila si mlčanie vysvetlila ako súhlas. Odišla do svojej izby a otvorila dvere na skrini.
„Nikam nepôjdeš!“ povedala matka nahnevane. „Najprv si musíš opraviť ďalšie predmety. A ešte jedna vec. Zakazujem ti odcestovať na súťaž!“ Pri poslednej vete už takmer kričala. Aj cez víkend musela Kamila sedieť nad učebnicami. Mama ju nepustila ani len na plaváreň. Dva dni pred súťažou, po návrate zo školy, zbadala Kamila v predsieni otcove topánky. Srdce sa jej naplnilo radosťou. Otec sa s dcérou veselo zvítal a vypočul si informácie o predošlých dňoch. Zrazu obaja začuli buchnutie bytových dverí. O krátky čas vošla do obývačky Zlatica.
Otec pozrel mlčky na Kamilu. Tá jeho ihneď pohľad pochopila a opustila miestnosť. Manželský rozhovor trval takmer pol hodinu.
V utorok sa Kamila na skúšku vďaka otcovi dostavila. V noci vôbec nemohla zaspať, preto si niekoľko ráz prečítala texty piesní. Ďalšie ráno ju otec odviezol pred dom kultúry.
„Prídem sa na teba pozrieť,“ sľúbil. Dcéra srdečne poďakovala a pobrala sa k modrému autobusu, v ktorom čakali kamarátky zo súboru. Kráčala lahodne, hrdo týčiac hlavu. Zlatica bola v tom čase v práci a o jej odcestovaní nemala najmenšie tušenie. Po prehliadke Nitry nasledovali veľmi dôležité skúšky. Každý spevácky zbor túžil vyhrať. Veď najlepší pocestuje za odmenu k moru. A tiež na spevácku súťaž Európy.
Všetci podali výborné výkony. Rozhodovanie poroty nebolo vôbec jednoduché. A nastal dôležitý okamih. Kamilin zbor brondzovú ani striebornú medailu nezískal. V hľadisku bolo cítiť napätie. O malú chvíľu sa diváci dozvedeli meno víťaza. Stal sa ním spevácky zbor z Bratislavy. Všetky deti zo súboru vyšli v sprievode srdečného potlesku na javisko. Kamila pozrela na obecenstvo a od prekvapenia jej takmer vyschlo v hrdle. V druhom rade sedel otec. Vedľa neho... Dievčina si pretrela oči. Znova sa zahľadela na piate sedadlo. To nie je prelud, uvedomila si po niekoľkých sekundách, to je skutočne moja mama Tak otcovi sa predsa podarilo presvedčiť ju! Obaja rodičia sa usmievali a hlasno tlieskali. A Zlatica, ktorá bola ešte nedávno na dcéru nahnevaná, cítila radosť a pýchu. Veď Kamilin hlas znie skutočne nádherne!