olala a ohoho

„Ohoho!“ pozdravila ho. On nič. Nič. Nič.
„Ohohó!“ zopakovala a pridala tri dlhé výkričníky.
„Olala!“ konečne sa ozval. Civel na ňu ako okole na ulu.
„Ouhou!“ zvolala a podala mu malý drevený kvietok.
„Oukulu uma!“ povedal a obdaril ju úsmevom.
„Juhú!“ zvolala a odišla. Už navždy. Nikdy viac ju nevidel. Nikdy o nej nepočul. Chodil po uliciach a opakoval si slová: ohoho, olala, ouhou, oukulu uma, juhú. Nik nevedel, čo tie slová znamenajú. On vedel – niečo krásne. Raz šiel po sivej ulici veľkomesta, tisíce kilometrov preč, opakoval si tie pekne znejúce slová. Objal ho ten zvláštny pocit, ako vtedy.
„Ohohó!“ zvolal nahlas.
„Ohohó!“ ešte hlasnejšie. Nahlas, nahlas.
„Olala!“ zvolalo sa odkiaľsi.
„Olala! Olala!“ ozývalo sa zovšadiaľ.
„Ohó! Ohó!“ hľadal tak, ako ešte nikdy nikto.
„Ohó!“
Začul len hlúpy smiech. Obzrel sa. Opäť si z neho nejaké decká robili dobrý deň. Čakal, hľadal Olala veľmi, veľmi dlho. Čakal celé metre piesku, čakal celé centimetre času, ktorý tiekol tak pomaly. Jedného dňa sa to stalo. Olala odčarovala zvyšok jeho zdravého uvažovania.
„Olala! Olala! Oho! Oho? Oho? Ohó?“ chodil ulicami, kričal. Noc, deň. Leto, zima. Bolo mu už všetko jedno. Pri hľadaní Olala zašiel na cintorín. Nie, nenašiel hrob Olala, nepochoval sa zaživa, Iba tam tak sedel pred hrobom svojho otca a myslel. Na Olala. Mal ju v predstavách ako to malé dievčatko. Vlastne poznal len jej meno – Olala. Krásne. Škoda, že odišla. Nikdy už nevidel Olala. Ani Olala jeho.
„Oho!“ zvolal z plného hrdla.
„Oho!“ znovu.
Sadla si k nemu. Pozrel sa jej do očí.
Nebola to ona.

---