don´t eat the smokin´ fish 5

konečne koniec tohto tu

Jeseň predsa len nastala.

Koniec leta prichádza neskôr ako omeškaný vlak. Lastovičky sa pripravujú na dlhé cesty a lístie prechádza do iných, vyzretých farieb. Ochladzuje sa. Možno práve na toto som čakala. Na posledné lúče slnka. Snažím sa dohnať preflákaný čas a urobiť všetko, čo som sebe alebo svetu sľúbila. Ľudia sú už unavení z horúčavy, ktorú tak dlho očakávali. Olúpu si z tela zvyšky opálenej kože a pomaly pomaly sa pripravujú na ponorenie do melanchólie. Koniec augusta prináša čakanie na nové víno.
Túlam sa po uliciach mesta, v ktorom prebýva moje alter ego. Tu sa občas cítim ako v slanej vode. Vo svojom zelenomodrom svete. Poznám všetky uličky a zákutia s opadaným lístím. Už sa teším na jesenné dažde.
Akýsi festival. Divadlo a tak. Príliš veľa ľudí, necítim sa medzi nimi dobre alebo zle, mám v sebe rybí pokoj. Pokoj, ktorý mi mohlo priniesť len toto mesto. Ponorím sa do svojho obvyklého mlčania. Rozmýšľam, čo vo mne toto leto zmenilo. Nie som celkom iná ako pred ním, ale trochu predsa.
Kopa divadelníkov a pseudohercov. A ja. Vychutnávam si svoje mlčanie a keď ma ľudia vyzvú k slovu, iba sa usmejem. Neviem, čo si o mne teraz myslia, je mi to celkom jedno. Nie je mi smutno. Netuším, ako mi je. Sama pred seba sa tvárim ako tajomná osoba.
Potichu dúfam, že nestretnem Matúša, že o seba nezavadíme pohľadom. Viem, že ten môj by mu toho chcel veľa povedať. Pošepkať. Niektoré veci si musím nechať pre seba.
Sedíme pri pive. Ja a zopár pseudohercov. Tvária sa príliš nenormálne. Počúvam ich filozofovanie a príde mi podobne prázdne ako tých zopár pohárov, čo už z predo mňa odniesli. Bavia sa o literatúre. Chlapík so zvláštnym účesom číta svoje básne. Sú dosť zlé, no napriek tomu sa všetci tvária, akí sú šťastní, že ho môžu počúvať. Utešujem sa tým, že je to možno recesia, ale asi zbytočne.
Poťahujem z cigarety a tvárim sa pri tom zaujímavo tajomne. Akoby som bola vystrihnutá a čiernobieleho filmu. Sledujem obláčiky dymu, čo mi vychádzajú z úst, premieňajú sa na ryby, chobotnice, medúzy a iné súčasti môjho sveta. Som rybia kráľovná. Neviem, či mi to niekto uveril, ale teší ma to. Ten pocit.
Pivo. Zvláštny nápoj, keď ma naň pozývajú okolití muži. Muži, s ktorými sa ani veľmi nebavím. Neviem, či je to tým, že som uverila v svoju tajomnosť, alebo ten záujem predstierajú zo súcitu. Ten, ktorého sa týkajú zlé básne sa so mnou snaží komunikovať. Odpovedám len tak pol slovne. Nechcem s ním nadviazať hlbší rozhovor. Pomaly zisťujem, že jeho básne sú presne ako on: príliš veľa trúfalých slov, ale inak o ničom. Prinesie mi ďalšie pivo a skladá k nohám poklony. Presne tie, alebo aspoň podobné, ako Matúš. Filmy. Lenže s Matúšom sme sa len tak hrali a bolo to pekné. Ten, ktorého sa týkajú zlé básne to myslí vážne. A pekné to nie je.
Snažím sa niekam uniknúť. Pohľad mi padne na chlapca s palicou. Tú palicu si nosí všade so sebou a občas s ňou aj niečo predvádza. Neviem, ako sa volá, ale vyzerá trochu menej nepríčetne ako ostatní. Keby bol rybou, bol by červenomodrý. Netuším ako som na to prišla, ale príde mi to samozrejmé. Má láskavé oči. Neviem, či je taký láskavý naozaj, alebo sa taj javí len preto, že je pseudoherec
Katarína akási vo veku mojej matky je už dosť opitá. Je mi odporná. Niektorí ľudia sú opití fajn, len sú humornejší ako zvyčajne. Ona je nechutná. Váľa sa po všetkých. Doslova. Vysvetľuje nám, že po nej každý ide. Otravuje chalanova tým, čo sú od nej o dvadsať a viac rokov mladší, hovorí “synku“. Započujem, že červenomodrý chlapec s palicou nenávidí svoju matku. Je to len taká tichá poznámka, na ktorú nikto nereaguje. Všetci to berú ako holý fakt, alebo sú zaujatí svojou osobou.
Zapálim si asi milióntu cigaretu a znova sa dám do mlčania. Už viem, prečo to ryby takto robia. Cítim sa akoby som plávala v priezračnej vode. Myšlienky mi poviazali plutvy. Myslím na Matúša. Opäť. Viem, že ho nechcem stretnúť, no predsa naňho myslím. Aké to teraz bude v škole. Dvaja ľudia v jednej triede snažiaci sa nepozrieť jeden druhému do očí. Taký zvláštny pocit. Len nepovedať nič, čo by mohlo tomu druhému niečo pripomenúť. Smiešne, ale najviac ma trápi, kto si so mnou pôjde cez prestávku zapáliť. S kým prežijem ten pocit o aký sú nefajčiari navždy ukrátení. Pocit spolupatričnosti skrývajúcich sa vyvrheľov, ktorí si navyše aj ničia zdravie.
Katarína akási vo veku mojej matky a ten, ktorého sa týkajú zlé básne vyhlásia odchod. Ideme na koncert nejakej ska – kapely. Nechce sa mi tam, ale neviem, kam inam by som teraz mohla ísť. Radšej budem spoločnosti, taká verejná samota. Vzdialená od ľudí, ktorí sú tak blízko. Presúvame sa. Desať osôb pochodujúcich za sebou, dvaja podopierajú Katarínu akúsi vo veku mojej matky. Ja a chlapec s palicou sa len tak obšmietame popri nich. Nie spolu, každý sám.
Námestie. Pódium a príliš veľa ľudí. Postretám zopár známych. Všetci sú veselí, usmievajú sa, o škole nechcú ani počuť. Na rozdiel odo mňa, oni si prajú, aby toto leto pretrvalo na večné časy. Bavím sa ku podivu celkom dobre, až kým ktosi nespomenie Matúša. Snažím sa to zvládnuť s rybím pokojom, ale nedarí sa. Ani neviem prečo mi z očí vytrysknú slzy. Len tak, akoby nič. Ten, ktorého sa týkajú zlé básne ma otravuje nezmyselnými otázkami. Ľudia by sa mohli naučiť, že keď ryba plače, majú jej dať pokoj. Chlapec s palicou mi bez slova ponúkne vreckovku. Nehovorí nič a netvári sa súcitne, možno to trochu pochopil. Že sa netreba rybám pliesť do sĺz.
Keď si poutieram čierne kruhy spod očí, stretnem Deka. V máji zmaturoval u nás v škole. Ponúkne mi vodku. Dám si. Nie preto, že by som vodku mala nejak špeciálne rada. Nie zo žiaľu. Asi len tak, lebo treba robiť aj veci, čo celkom nedávajú zmysel. Sadneme si na deku (s Dekom) a zabíjame seba a fľašu... pomaly, ale smrť oboch strán je zaručená.
Tancujem. Prečo nie? Celkom ma to baví. Len tak sa hýbať do rytmu podivnej hudby. Pripadám si ako vo vode, keď zatvorím oči. Možno sú to zvyšky sĺz na mojich viečkach a možno už účinkuje Dekov zázračný nápoj. Príliš dlho mi to nevydrží, ale tú chvíľu sa naozaj zabávam.
Sadnem si na lavičku. Ku mne si sadne Niekto a Ešteniekto . niekto je z Bystrice. Má domácu pálenku. Je síce hnusná, ale dám si. Týmto momentom zahájim ochutnávku domácej z celého Slovenska. Celkom ma baví porovnávať chute rôznych kútov mojej krajiny, no napriek všetkému: domáca je vždy hnusná a páli v krku. Tancujem, ochutnávam a občas fajčím. Uzavretý kolobeh. S Ešteniekym, ktorého stretnem s pivom v ruke o pár chvíľ neskôr, sa bavím o rybách. Nerozumie im, ale ja mu to všetko vysvetlím. Popíjam jeho pivo a rozprávam mu o morskom dne, o megalodonoch a o svojom vnútornom mori. Nerozumie tomu, ale zaujíma ho to. On mi rozpráva o Bohu. Nerozumiem tomu, ale ani ma to nezaujíma. Odídem v polovici jeho vety, presne v momente, keď sa plechovka zbaví toho svojho vnútorného mora.
Zasa myslím na Matúša. Zapálim si a snažím sa vyfúknuť obláčik v tvare ryby. Matúš má teraz možno novú ničiteľku, možno je sám a možno už ani nie je. Možno sa v to chladné ráno rozplynul nielen mne, ale celému svetu. Nekreslí už ryby na autobusové zastávky. Možno už prestal fajčiť a cez prestávku si tajomný pocit vyvrheľstva budem musieť vychutnať sama. Ale to asi tak, či tak.
Chvíľu tancujem a vrátim sa opäť k ochutnávaniu. Už ani neviem, akú má tá domáca chuť, z ktorého kúta mojej vlasti je a či je to vôbec domáca. Komunikujem asi s každým, no vždy zabudnem kto to bol, len čo sa otočím k niekomu inému. Mlčanie sa rozplynulo ako cigaretový obláčik.
Zbadám v diaľke Matúša. Príde mi to čudné aj napriek tomu, že toto je jeho mesto. Mesto, v ktorom žije on. Stojí opodiaľ s nejakou ružovotyrkysovou ženskou a tvári sa, že ma nevidí. V tomto momente to pochopím. Nechýba mi on. Chýba mi niekto, s kým budem chodiť fajčiť, niekto, koho sa budem môcť držať v daždi. Živý prežívajúci dáždnik.
Zase v inej diaľke zbadám chlapca, čo mi ponúkol vreckovku. Červenomodrú rybku a palicou. A pivom. Stojí tam sám a pije. Pritancujem k nemu. Snažím sa tváriť čarovne neprebádane a ktovie ako ešte. Rozprávame sa o svete, ktorý nie som schopná vnímať. Objíme ma. Tajne dúfam, že sa Matúš pozerá.
Sedíme niekde na tráve. Rozpráva mi o sebe. Má šestnásť. Rokov. Je z Banskej Štiavnice, meno mi uniklo. Má krásny úsmev. Na lícach sa mu robia jamky. Aj Matúš má takéto jamky. Dve neuveriteľne hlboké priepasti, v ktorých prebývala moja rybia duša. Síce iba občas a na krátke okamihy, ale predsa.
Koniec koncertu. Ľudia sa pomaly rozlievajú kade – tade. Ešte stále sedíme na tráve. Moje more je tichučké, cítim sa podivne z toho, ako rýchlo si Matúš za mňa našiel náhradu. Ako rýchlo zaplátal ten kúsok, tú medzeru v spleti genetického kódu, čo som mu vytrhla. Mrzí ma jedine to, že tú prázdnotu zatrel na ružovotyrkysovo. Ženskou, akým sme sa vždy, len tak sami pre seba, posmievali.
Akoby mi žiarili oči. Sledujem ľudí ako odchádzajú do svojich domovov, alebo aspoň do postelí, v ktorých budú spať. Je neskoro. Je mi dobre, len trochu zima. Pritúlim sa k bezmennému chlapcovi. Nemyslím na Matúša. Myslím na to, že naňho nemyslím.
Náručie chlapčiatka, čo mi ponúklo vreckovku, je láskavé ako jeho pohľad. Teraz už viem, že je to jeho pseudoherectvom, napriek tomu sa cítim príjemne. Viem, že zajtra, alebo hocikedy potom, tu už to náručie pre mňa nebude, ale je mi to jedno. Som sama v tichu, len v túto chvíľu som s ním. Je to taký kúsok nežnosti, nič, čo by malo pretrvávať, ktorý sme si pre seba ukradli. Ráno bude ospalé, možno sa stretneme v kúpeľni, budeme sa na seba usmievať a myslieť si svoje. A bude to tak dobre.

Jeseň predsa len nastala. Škola sa rozrástla o jednu osobu, ktorá ma už ani nepozdraví. Deje sa to, čo som očakávala. Ostražitosť pri každom slove a pohľad lieta všade, len nie tam, kde mu nedovolím ísť. Aspoň, že je poslušný.
Cez prestávku som na chodbe stretla chalana z vedľajšej triedy. Nepoznám ho. Navzájom nevieme, kto sme. Boli sme si spolu zapáliť.

---