Zranený E.T.

     Žltomodrá obloha hladila vrcholky hôr ležiacich v diaľke. Prenikala pomedzi stromy, vlievala sa do riek plávajúcich krajinou a spievala vtákom, nemo lietajúcim v rozmanitých dráhach. Tráva si rozprávala vtipné príhody s hlinou, ktorá vďaka tomu, že už dlho nepršalo, preferovala suchý humor. Vietor sa ukryl do niektorej z ďalekých jaskýň a pripravoval svoje hlasivky, pravdepodobne bylinkovými čajmi, na dlhú áriu, ktorú plánoval odspievať o niekoľko dní. Miestami sa k rozhovorom trávy so zemou pridávali aj lenivé odpadky so svojim vtieravým čiernym humorom.

     Farbu oblohy preťal žltočervený záblesk. Slnečnými farbami žiariaca ohnivá guľa. Letela ponad hory, ponad stromy, uhýbali sa jej oblaky, vtáky, dokonca aj obloha sa jej snažila vyhnúť. Stromy sa chúlili v obrannej pozícii, tráva prerušila svoj dlhý dialóg. Letela dlho, priamočiaro, až kým sa neschovala za nejakým, zrejme spriateleným kopcom.

     Starý, k zemi ohnutý roľník kráčal pomalým krívaním do svojho skromného príbytku položeného medzi horami a niekoľkými ďaľšími domčekmi. Vždy, keď sa vracal domov, prechádzal pomedzi krásne živé stromy, machom obrastené skaly a občasné malé kopy odpadkov. Nepremýšľal nad ničím. Nemal dôvod, ani chuť. Neobdivoval okolitú prírodu, ktorú už poznal tak dôverne, že preňho neexistoval rozdiel medzi kusom plechu a listom spadnutým zo stromu. Zrazu sa ale zastavil. Niečo mu zmenilo jeho okolie. Niečo sa votrelo do jeho sveta.

     Medzi fľašami z umelej hmoty, plechovkami od koly, toaletným papierom pomaľovaným rozotretou hnedou farbou od neznámeho umelca a tmavými topánkami hľadiacimi na svet s otvorenými ústami, bolo čosi, čo do tejto vybranej spoločnosti rozhodne nepatrilo. Ležalo tam malé, neforemné telo pripomínajúce nejakú smiešnu bábiku. Výraz jeho tváre naznačoval strach a hrôzu. Podobný výraz sa vzápätí objavil aj na starcovej tvári.

     Jeho roztrasené starecké nohy, sa odrazu začali dvíhať a pohybovať rýchlosťou, ktorá sa už dávno presťahovala do mladších končatín niekoho iného. Rýchlou chôdzou, zanechávajúcou v pôde viditeľné stopy, dokríval až domov, rukou odhrnul dvere, akoby to bol papier a vyrušil osobu nakláňajúcu sa nad kuchynskou linkou, ktorej nad malým zadkom sedela mašľa držiaca dve šnúrky, čo vpredu prechádzali do bielej zástery.

„Žena!“ Vystrelil ku nej slová, prudko vychádzajúce z hlavne jeho úst. „Vieš čo sa mi stalo? Vieš, čo som videl?“

„Čo si už ty mohol vidieť.“ Ani sa neotočila a nepredstierala záujem. „Veď ty už ani nevidíš, či máš v polievke zemiak, alebo fazuľu. Si už skoro slepý, ani mňa by si nespoznal, keby tu stála cudzia žena, kľudne by si ju začal chytať za zadok.“

„Ale tomu neuveríš, čo som videl,“ pokračoval, akoby ju vôbec nepočul, „videl som...tam medzi odpadkami...videl som tam...bolo to telo. Mŕtvola. Mŕtve telo. Videl som ho na vlastné oči!“

„Ty si zase pil! Vieš, že ti to nerobí dobre, koľkokrát som ti hovorila, že v tvojom veku je alkohol veľmi nebezpečný. A navyše potom vyvádzaš hlúposti a všetci susedia sa na tebe smejú. Sprostý starý ožran!“ Nehanbila sa, ako vždy, poriadne mu vynadať.

„Naozaj to tam je, poď sa pozrieť. Poď, nechaj všetko tak. Uvidíš, že hovorím pravdu. A nevypil som ani kvapku alkoholu. Môžem na teba dýchnuť ak chceš. Poď sa tam so mnou pozrieť.“

„No dobre, idem teda, ale ak si zo mňa robíš srandu, tak uvidíš.“ Rozviazala si mašličku nad zadkom a hodila zásteru na kuchynskú linku. Keď okolo neho prechádzala a on sa k nej s otvorenými ústami nahol, aby mohol na ňu dýchnuť, s odmietavou grimasou ho odsotila. „Starý senilný dedo.“ Vyšla von a tam počkala, kým ju dobehne.

     Okolo ich príbytku bolo niekoľko ďaľších malých domčekov, pred jedným stála vonku menšia, od nich o niečo mladšia, objemná žena a pri druhom asi štyridsaťročný, vysoký muž. Sledovali dve staré postavičky, ktoré sa s nepokojným výrazom niekam náhlili.

„Dobrý deň susedia, kamže ste sa v túto hodinu vybrali?“ Spomalila ich svojimi slovami malá silná žena.

„Ále nikam, iba tak sa ideme prejsť.“ Snažila sa nájsť stará žena nejakú prijateľnú výhovorku.

„Tuto, kus ďalej, som našiel nejaké telo. Ideme sa tam pozrieť.“ Prezradil dedko tajomstvo ukazujúc smerom, kde sa mu podaril ten zvláštny objav.

„Nemôžeš byť chvíľu ticho?“ Teraz nás budú kvôli tebe považovať za bláznov. „Precedila ticho cez silený úsmev žena starého muža.

„Čože ste to videli?“ Pridal sa ku neviazanej konverzácii vysoký muž. „Ideme sa pozrieť s vami.“

     Dvaja susedia sa teda nepozvane, a nenásilne pridali ku dvom rozhádaným manželom. Keď prišli na miesto vyzdobené všakovakými odpadkami, všetci zostali stáť ako...ako kaktusy zasadené v kvetináči. Telo tam ešte stále ležalo a opätovalo im ich preľaknutý výraz.

„To je mimozemšťan!“ Skríkla po dlhšej pauze plnej prekvapenia tučná žena. „Priletel z vesmíru a havaroval tu. Videla som pred pár hodinami veľkú ohnivú guľu, ktorá padala z oblohy. Neviem, kam dopadla, ale podľa smeru, ktorým letela, to mohlo byť kľudne aj sem. To som nebola doma, bola som na trhu. Veď sme tam boli spolu pani suseda, obe sme to videli.“ Pozrela spýtavo na starenu.

„Áno, aj ja som to videla. Obrovská horiaca guľa.“ Priznala starena.

„Ale čo teraz urobíme? Musíme s tým niečo urobiť.“ Začal iniciatívu starý muž.

„A čo by si asi tak chcel robiť s mŕtvym mimozemšťanom?“ Hľadela na neho nechápavo manželka.

„Možno nieje mŕtvy. Možno je iba ťažko zranený.“ Nedal sa ňou odbiť.

„Pozrite! Teraz sa pohol!“ Skríkla nízka moletná žena. „Videli ste to?“

Dvaja hádajúci sa manželia a vysoký muž, ktorý ich pozoroval, otočili hlavu smerom k mimozemšťanovi, ale už žiaden pohyb nezaregistrovali. „Videla som to, pohol hlavou.“ Bola stále zaujatá tým stvorením.

„Tak vidíš, ešte žije.“ Zasiahol starec svoju ženu vyčítavým hlasom. „Musíme niečo urobiť. Mali by sme ho odniesť do nemocnice.“

„Snáď ho nechcete chytať. Ktovie, čo sa môže na nás preniesť. Ani nevieme, aké to môže mať choroby.“ Konečne sa prejavil dlhý muž.

Starec sa bez odpovede priblížil k telu a ohrnul nos. „Fúj, to je smrad. Musíme ho do niečoho zabaliť.“ Zakryl si nos a ústa rukou. „Prinesiem nejaké noviny, alebo niečo...“

„Ja ho teda rozhodne chytať nebudem.“ Ohradil sa vysoký muž. „Ak chcete, odbehnem domov pre veľký kus igelitu, do toho ho zabalíme, ale niesť ho v žiadnom prípade nemienim.“

„Prineste aj fúrik, naložíme ho do toho.“ Prejavila svoje manažérske schopnosti moletka.

     Keď sa po chvíli vrátil dlháň s fúrikom a obrovským igelitom, ostatní tam ešte stále debatovali nad bezmocným telom.

„Tu máte, môžte ho do toho zabaliť.“ Podal im lesklú čiernu prikrývku.

     Starí manželia a silná žena zabalili telo tak, aby sa ho ani náhodou nedotkli a naložili ho do fúrika. Po dlhej chvíli prehovárania a dokazovania, že on je predsa ešte mladý a silný a snáď by to nechcel nechať na niekoho starého a vysileného, chytil sa dlháň dopravného prostriedku, ktorý si priniesol z domu. Telo nebolo až také ťažké, takže nebol problém viezť ho smerom k nemocnici, ktorá bola asi pol hodiny pešo. Igelit sa leskol v zapadajúcom slnku a z fúriku viseli dve tenké nohy a dve rovnako tenké ruky. O chvíľu sa k nim pridalo niekoľko susedov, ktorí sa neznámym spôsobom dostali k tej správe a keď boli v meste, obklopilo ich niekoľko desiatok zvedavcov.

     Po dlhej chôdzi, povzbudzovanej ďaľšími a ďaľšími ľuďmi, konečne sa dostali ku nemocnici. Fúrikom vošli do dverí pre príjem pacientov a zavolali prvú ženu v bielom plášti kráčajúcu po chodbe. Keď jej narýchlo vysvetlili, že vo fúriku vezú ťažko ranené telo, okamžite zohnala nosidlá na kolieskach, na ktoré starý muž s dvoma ženami zakryté telo vyložili. Mladá žena v bielom spolu ďaľším, rovnako odeným mužom zobrali nosidlá do miestnosti prederavujúcej bielu chodbu.

     Pár minút nervózneho tichého čakania ukončila žena v plášti, s ktorou predtým hovorili. Vyšla z miestnosti kde bolo telo a s nechápavým výrazom pozerala na štyroch záchrancov.

„Tak čo...,“ presekla niť mlčania tučná žena. „Čo je s ním, žije ešte?:“

Po dlhých sekundách sa výraz tváre bieloodenej (zrejme) slečny zmenil na široký, upokojujúci úsmev. „Ľudia, veď to je bábika. Iba veľká obhorená bábika, žiadne telo človeka, alebo mimozemšťana.

Všetci štyria na seba zahanbene pozreli.

„Vidíte, ja som vám hovoril, nechajme ho tam.“ Začal významne vysoký muž.

„Ty starý sprostý dedo, že ja sa nechám vždy na niečo od teba nahovoriť. Už ťa nikdy nebudem počúvať.“ Rozkričala sa starena.

„Ach vy susedia. Mohla som doma variť večeru a nie tu strácať čas s vašimi hlúposťami.“ Vyčítala im zanedbanie domácich povinností moletka.

Starý muž sklonil hlavu a zahanbene pozrel na slečnu v plášti, ktorá sa iba milo usmievala.

ARACRUZ - Viac ako 50 ľudí z malého

brazílskeho mesta si pomýlilo obhorenú

gumovú bábiku so zraneným mimozemšťanom,

a tak ju odviezli do nemocnice.

Predtým totiž videli z neba padať "ohnivú guľu".