bez nazvu3

Velký čierny klavír na konci
piesočnej vyprahlej priepasti,
ja a ty, dotýkame sa čiernobielej cesty,
kde tancujú, poskakujú naše ruky, prsty.
Ako kedysi predtým, znovu a zľahka.
Dvojhra, mizivá a neopakovateľná.
Hráme v opare, v tranze, v mrákotach,
lásku, nádej, bolesť v notách.
Na strunách našich bielych duší,
hoc tóny počujú iba naše uši.

Na kolajniciach snov chcem uspať
tvoje ubolené srdce, znovu a opäť
hrám, spievam o nadherných zámkoch
z jahodového pudingu o záhradach
divých víl, o náruči matky prírody,
o tancoch motýloch v pralesoch náhody.

To je moj sen,
to je naša báseň,
Kokainové dievčatko,
bozkám ťa na uško,
a už len vyhodím konfety slov,
vidíš blikajú za hmlou!