Písmák Myšlienky, plné výčitiek, mu dlho zabraňovali v spánku. Prečo sa mi tá predtucha neobjavila už včera? Mohol som Adama varovať! Okolo deviatej ho zobudili známe mužské hlasy. Znova skúsil zadriemať, no zvedavosť zvíťazila. Zbehol nadol vŕzgajúcimi schodmi. V kuchyni zbadal otca a nešťastného suseda z hornej chalupy.
„Adam leží v nemocnici, zrazila ho motorka,“ oznámil hnedookému chlapcovi. Ten mierne zbledol. Šiesty zmysel ho ani teraz neoklamal.
Rodina z Bratislavy ostala na dedine ešte dva týždne. V tom čase Dušan a bratia z vedľajšej chalupy niekoľkokrát navštívili kamaráta v nemocnici. Adam sa zo zranení našťastie rýchlo zotavoval.
„Dobre, že sa mi tá predtucha nesplnila úplne,“ povedal chlapec pri odchode. Babka ho pohladila po vlasoch a odprevadila hostí k bráne. Aj Andy sa s nimi rozlúčil. Smutným kňučaním a zvesenými ušami. Starý otec ostal sedieť v prútenom kresle, masírujúc si boľavé nohy.
„Ahoj a zase vo štvrtok,“ pozdravil Dušana v posledný septembrový večer na autobusovej zastávke kamarát z tréningu. Dušanovi už začínalo byť chladno a tak pridal do kroku. Konečne doma! pomyslel si. Strčil kľúč do vchodovej zámky a zrazu...Od školského plota začul hlasné vzlyky. Obrátil sa. A uvidel malé, plavovlasé dievčatko. To po chvíli zmizlo. Vyparilo sa priamo pred Dušanovými očami. Už mám zase vidiny! uvedomil si Dušan. Onedlho sa nariekanie ozvalo z druhej strany cesty. Chlapec podišiel k dievčatku celkom blízko. Zrazu sa ocitol na ulici úplne sám.
„Budeš mať sestričku,“ ozval sa jeho vnútorný hlas. Budeš pre ňu jedinou záchranou!“ Dušan vybehol hore schodmi a ihneď otcovi zvestoval zvláštnu udalosť.
„Aké meno dáme našej dcérke?“ spýtal sa Karol manželky, keď sa vrátila od susedky. Zuzana na neho prekvapene pozrela.
„Áno, čakám dieťa,“ odvetila, ale nie som veľmi nadšená. Ale odkiaľ o tom vieš? Veď som ti o tom zatiaľ nepovedala.!“ Vtedy sa k slovu dostal Dušan. Jeho rozprávanie sprevádzal dlho očakávaný dážď, šumiaci za zatvorenými oblokmi.
Malú Gabiku si otec so synom hneď obľúbili a s nadšením sa o ňu starali. Zuzana, napriek mnohým sľubom, venovala dcérke málo času. Voľné chvíle prežívala radšej v kaviarňach s priateľkami.
Aj ďalšie prázdniny trávila rodina na dedine u starkých. Chlapec z mesta sa znova stretol s dedinskými kamarátmi a obdivoval šikovnosť starého otca pri práci s drevom. Občas povozil sestričku v kočíku po dedine. Vždy sa pri ňom pristavila nejaká zvedavá susedka. Ďalšie obdobie ubehlo ako voda. Raz v nedeľu sa Dušan prebudil do sychravého novembrového rána. Natiahol si papuče a vošiel do kuchyne.
„Všetko najlepšie k narodeninám, nech sa splnia tvoje želania,“ zapriali mu otec s mamou. A podali mu úhľadne zabalené darčeky. Chlapec ich okamžite rozbalil. V jednom boli ukryté vytúžené biele tenisky. Potom zapálil na čokoládovej torte všetkých jedenásť sviečok.
Po obede, napriek nepeknému počasiu, sa rodina vybrala na prechádzku k Dunaju. Oslavu ukončili obedom v útulnej reštaurácii. Zuzanino správanie sa k dcére a k synovi sa na nejaký čas zlepšilo. Chlapca táto nečakaná zmena potešila. No už po niekoľkých dňoch začala mama znova navštevovať s priateľkami kaviarne a svojim deťom sa takmer vôbec nevenovala.
„Od budúceho týždňa nastupujem znova do práce,“ oznámila v ktorýsi neskorý augustový večer, po troch rokoch od Gabikinho narodenia. A položila na stôl otvorené noviny. Na ich pravej strane sa vynímal inzerát, vyznačený červenou fixkou. Zamestnala sa ako čašníčka v reštaurácii. Jej malá dcérka musela preto začať chodiť do škôlky.
„Nebuď smutná,“ vraví otec dievčatku v šatni. „Popoludní pre teba prídem.“ Gabika sa hodila otcovi okolo krku a potom sa rozlúčila s bratom. Objala tiež matku – avšak bez odozvy. Karol si robil o dcéru zbytočné starosti. Plavovlasá dievčinka si na nové prostredie okamžite zvykla.
„To je ale super,“ vykríkla, len čo sa po poobedňajšom spánku ocitla na dvore. Na mieste, plnom stromov, hojdačiek a preliezačok. Nahlas zatlieskala a spolu s dvoma nezbednými chlapcami sa rozbehla k pieskovisku. Učiteľka všetky deti pozorne sledovala. Asi po štvrťhodine začula telefón a vošla do budovy. Kolegyňa, zhovárajúca sa s nejakou mamou, si decká nevšímala. Musím to využiť! napadlo malej nezbedníčke a rozbehla sa k obrovskej preliezačke. Stúpla na prvý schodík, potom na druhý. Už bola takmer v polovici.
„Zdolám ťa, ty obor,“ prihovárala sa kovovej konštrukcii.
„Okamžite choď dole,“ zastavil ju prísny učiteľkin hlas.
O hodinu Gabika zbadala otca. Kráčal rezkými krokmi, s nákupnou taškou v ruke. Prerušila hru na schovávačku a pribehla k plotu.
„Ahoj tati,“ zakričala, „mám toľko nových zážitkov!“ V šatni ho vôbec nepustila k slovu. Cestou domov sa stavili v obchode. Otec vložil do nákupného vozíka aj skvelú mliečnu čokoládu.
„Je pre teba a pre Dušana,“ povedal usmiatej dcérke. „Ale dostanete ju až po večeri.“
Ďalšie týždne objavila zvedavá hrdinka v škôlke množstvo tajomstiev. Jej neskrotná povaha dávala učiteľkám dosť zabrať.
Jeseň skončila a príroda sa uložila k zimnému spánku. Konečne prišiel túžobne očakávaný Štedrý deň. Škoda, že ani tento rok nesneží,“ pomyslel si Dušan krátko po prebudení.
„Perfektné!“ vykríkol, len čo pozrel z obloka. Ulica, prikrytá bielou perinou, vyzerala rozprávkovo. Po výdatných raňajkách sa vrátil detskej izby. Gabika ešte spala, objímajúc plyšového macka. Chlapec si potichu vzal z predsiene lyže a nechal rodičom stručný odkaz.
O pol šiestej si všetci sadli k pekne prestretému stolu.
„Ty si ale babráčka!“ skríkla Zuzana na dcérku, keď tá nechtiac zašpinila obrus. Troma kvapkami kapustovej polievky. Gabika zdvihla oči od taniera.
„Prepáč, mami.“ A opäť sa venovala jedeniu. Otec udalosť nekomentoval. Veď načo sa hádať na Štedrý večer? A okrem toho – musí dávať pozor, nech neprehltne kosť z výborného kapra. Po večeri odišiel do obývačky. Vzápätí v byte zaznel prenikavý zvuk zvončeka.
„Darčeky sú tu,“ potešila sa Gabika a utekala k ozdobenému stromčeku. Cez prázdniny sa Dušan venoval svojej sestričke omnoho viac. Vo sviatočné dni sa k ich sánkovaniu a guľovačke pridal otec. Vtedy prežívali skvelé chvíle.
Sviatky rýchlo prešli a otec musel ísť znova do roboty. Mama mala ešte jeden deň voľna.
„Choď do obchodu,“ prikázala popoludní synovi, obdivujúcemu Gabikin obrázok. Dušan poslúchol. Vo chvíli, keď vstúpil do predajne, zazvonila matka pred susedkinými dverami. Jej malá dcérka ostala v byte sama. Dušan vložil syry do košíka a postavil sa k jedinej fungujúcej pokladni. Na koniec dlhého pomaly sa posúvajúceho radu. Zrazu zbledol a zalial ho studený pot. Podišiel celkom blízko k pokladni a oslovil staršieho muža.
„Pustite ma prosím, veľmi sa ponáhľam.“ Muž na neho prísne zazrel.