Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seO dievčati
Autor
Bana
Hľadám tých, ktorí sa niekedy prichytia pri premýšľaní o vlastnej úbohosti, ktorú však (pravdepodobne) nebudú vedieť nikdy potlačiť. Je lepšie žiť v sebe, vo svojej predstavivosti, vo fikcii a prežiť šok pri najbližšom strete s realitou (pokiaľ takýto vobec niekedy príde)alebo je lepšie byť apatický a stáť nohami pevne na zemi, či ako sa to klišoidne hovorieva????? Čo robiť keď iné možnosti neexistujú????? (vlastne to celé bude zbytočná debata, lebo aj tak sa nič nezmení, ale túžim spoznať názory iných. Potom je tu samozrejme ešte súčasný problém povrchnosti a naivity. Dik všatkým.
O dievčati
vyrezali jazyk,
ležiac na morskom piesku presiaknutom jej
vlastnou krvou by si
hneď našla dôvod na život. More by jej
obmývalo bezvládnu dlaň
pravidelne a isto, a ona by hneď vedela, že ju
voda miluje.
Milovala by vodu.
A keby more prestalo stúpať a klesať a už nikdy by sa nedotklo
jej ruky, bol by tam predsa piesok. Ráno
studený a svieži, na
poludnie žeravý ,a večer príjemne hrejúci jej
telo. Dlaňou by
zovrela jeho zrniečka a hneď by vedela, že ju
piesok
miluje. Milovala by piesok.
A keby piesok zmizol bol by tam predsa
vietor. Ráno jemne, na
poludnie intenzívnejšie a horúco, a večer
zúrivo sa plaziaci po
jej tele. A ona by jeho búšenie cítila v tvári
a hneď by vedela, že
ju vietor miluje. Milovala by vietor.
A keby zmizol vietor, a piesku by nebolo a
všetka voda by sa
vyparila, tak by tu boli spomienky na dotyky
a vône vkreslené do
obrazov predstavivosti. Zabudla by na
vietor, piesok aj vodu, ale
nová bytosť by ležala po jej boku.
Predstavovala by si jej dych
tak podobný vetru, na ktorý už zabudla,
predstavila by si teplotu
jej kože tak podobnú vlastnosti piesku, na
ktorý už zabudla a
vlhkosť jej dlane tak podobnú vode, na ktorú
už zabudla. A citové
vzruchy by si vytvárala až do svojho konca,
pretože keby bola
prázdna a sama, stratila by zmysel života.
Nebolí ju prispôsobivosť, nebolí ju ani
trocha, ale na konci dňa
keď jej slnko pohladí tvár, cíti, že si nikdy
nezaslúži dokonalosť
skutočnosti, veď je len hračka svojej mysle a
svojich pocitov
náklonnosti ku všetkému. Je špinavá, ale nevie
o tom, lebo jej
myšlienky samé seba nazývajú
čisté. fuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuj. Treba
na ňu napľuť, kopnúť
do jej otvorených rán, o ktorých netuší a
zakričať „preber
saaaaaaaaaaaa“! Zdrapiť ju za vlasy a kmásať
a kmásať, a
kmásať. Ako sa len opovažuje krčiť si pery do
úsmevu a dotýkať sa
ma krvavou rukou?? Preboha, veď je to netvooooor.