Písmák Na Vianoce sa vôbec netešil. Veď keď si predstavil, že na Štedrý večer bude sedieť pri stole s tým odporným chlapom! Napriek jeho obavám prebehla večera pokojne. Ale ďalšie dni sa osud so súrodencami znova kruto zahral.
V prvý sviatok vianočný zobudilo Dušana zvonenie telefónu. Z druhej strany linky sa ozval spolužiak, pozývajúci ho na chatu. Dušan poďakoval za pozvanie, ale lákavú ponuku odmietol. Jeho sestrička, kresliaca snehuliaka, hneď zareagovala:
„Nemusíš kvôli mne ostať doma, dúfam, že sa nič hrozné nestane.“
„Ak chceš, vezmem ťa so sebou,“ navrhol Dušan. Dievčatko pokrútilo záporne hlavou. „Len pokojne choď, ja sa nebudem hnevať.“
Ďalší deň, skoro ráno, zazvonil pri dverách spolužiakovho bytu. Tam už čakali piati kamaráti zo školy. Chlapci si pobrali tašky, lyže a išli na stanicu. Po dlhšej ceste autobusom vystúpili v Nízkych Tatrách. Chata ležala na okraji lesa v prekrásnej prírode. Blízko nej sa vynímal zasnežený svah, lákajúci na zimné športy. Chalani odložili svoje cestovné tašky do predsiene a až do súmraku sa venovali lyžovaniu. Večer si urobili iný program.
„A čo tak karty?“ oslovil Dušan kamarátov, sledujúcich nudný televízny program. „Zobral som z domu sedmové.“ Kamaráti s návrhom nadšene súhlasili a sadli si do kuchyne k drevenému stolu. Na druhý deň sa tiež vybrali na svah. Po poludňajšom občerstvení sa v blízkom bufete sa znova postavili na lyže.
Za súmraku si sadli k drevenému stolu a Dušan rozdal karty. Nad Bratislavou sa v tom čase začali hromadiť hrozivé šedé mraky. Chlapci sa chceli pustiť do ďalšej hry, keď zrazu počujú klopanie. Michal, ktorého rodičom chata patrila, prišiel do predsiene.
„Kto je tam?“ Vypočul si odpoveď a otvoril.
„Ja a moja žena vás pozývame na návštevu,“ oslovil chlapcov sused z vedľajšej chaty. „A okrem toho,“ zahľadel sa Michalovi do očí, „sľúbil som tvojim rodičom, že na teba dohliadnem.“ Chalani sa rýchlo obliekli. V tej chvíli obloha nad hlavným mestom nadobudla už omnoho strašidelnejšiu podobu. Aj hostiteľ si rád zahral karty. Jeho manželka sa vo chvíľach voľna venovala ručným prácam a pestovaniu kvetov. Po niekoľkých kolách sa na rad dostal Dušan. Šikovne začal miešať karty. Zrazu sa na neho z jedného obrázka usmiala sestrička. No z druhého sa dívala prestrašenými, uplakanými očami. Pozrel sa na ďalšiu kartu. Bola celkom biela. Silno zbledol a karty mu vypadli z rúk.
„Je ti niečo?“ dozvedali sa prísediaci. Žiadna odpoveď. Dušan pozeral meravo na kozub a na otázku vôbec nereagoval. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Ostatní chceli chlapcovi pomôcť.
„Donesiem studený obklad!“ navrhol Michal. O pár sekúnd sa vrátil s namočenou vreckovkou. Vtedy sa Dušan prebral.
„Daj mi pokoj, všetci mi dajte pokoj!“ vykríkol.
„Čo sa s tebou deje?“ dozvedal sa hostiteľ.
„Nechajte ma prosím na pokoji,“ požiadal chlapec. V ten večer si karty viac nezahral. Do skončenia návštevy sedel meravo na stoličke. V Bratislave práve zúrila snehová búrka.
Po návrate na chatu si začal baliť veci.
„Kam ideš?“ boli zvedaví kamaráti.
„Domov,“ odvetil mládenec v čiernom pulóvri a tichým hlasom dodal: „Deje sa tam niečo strašné, s mojou sestrou…“ Nasledoval hlboký vzdych.
„V noci do Bratislavy neprídeš,“ snažil sa ho jeden kamarát zadržať. „Prvý autobus ide až ráno.“ Sklamaný chlapec sa vrátil do izby a ľahol si na posteľ. Napriek obrovskej únave nemohol zaspať.
Gabiku prebudili nepríjemné zvuky. Zavýjanie víchrice, údery hromu a spustené alarmy na autách. Veľmi sa zľakla. Vstala z postele a utekala do spálne. Rodičov tam nenašla. Zhlboka sa nadýchla a začala prehľadávať všetky miestnosti. V kuchyni si zúfalo uvedomila: Mama s otčimom je nechali celkom samu. Víchor, naberajúci na intenzite, začal otvoreným vetracím okienkom poriadne lomcovať. Gabika ho skúšala zavrieť. Po niekoľkým minútach sa vrátila do detskej izby. Úplne vysilená, s očami plávajúcimi v slzách. Sadla si na posteľ a objala bábiku v ružových šatôčkach. Cez nezatvorený vetrák zatiaľ preletelo zopár snehových vločiek. Ničivá víchrica bola neustále rýchlejšia. Zrazu dievčina začula rinčanie skla. Strašne sa preľakla a silno sa k hračke pritisla. Onedlho zvedavosť nad obavami zvíťazila. V kuchyni na dlážke Gabika uvidela rozbité sklo. Črepy, prinášajúce nešťastie. Prešiel istý čas a domov sa vrátili rodičia. .
„Urobím ti obložené chlebíčky,“ ponúkla sa Zuzana manželovi. Vošla do kuchyne a zalomila rukami. „Čo to má znamenať?“ zatriasla nehybným dievčatkom. „Pozri, čo si spôsobila, prečo si nezavrela okno?“ Dcérka neodpovedala. To matku nahnevalo. Vytrhla jej bábiku z rúk a postavila sa k zničenému obloku. Hračka dopadla na chodník. Ani teraz dcérka nereagovala. Vtedy jej mama uštedrila prvé zaucho. Potom odišla do kúpeľne a začala sa chystať do roboty. Roman už chrápal v spálni, v texaskách a rozťahanom tričku.
Dušan nastúpil do prvého ranného autobusu. Sadol si k oknu a začal čítať športový časopis. No napísané články nevnímal. A tak zvyšok cesty sledoval okolie vonku. Pred domom stretol zvedavú susedku.
„Ty nie si na chate?“ oslovila kráčajúceho chlapca. Nepríjemne znejúcim, piskľavým hlasom. Mládenec nemal vôbec čas na rozhovor.
„Ponáhľam sa teta,“ odpovedal a zmizol vo vchode. V kuchyni našiel meravú sestričku. Vzal ju do náručia a uložil na posteľ v detskej izbe. Gabika nezaspala, iba neprítomne hľadela na strop. Dušan ju pohladil po tvári a potichu sa vrátil do kuchyne. Práve otváral chladničku, keď sa v miestnosti objavil špinavý, neoholený chlap s mastnými vlasmi. Chalanovi sa pred očami vybavila podoba vlastného otca a zavzlykal. Tento zvuk neumytého muža prebral.
„Čo na mňa zízaš?“ zrúkol a buchol päsťou do stola. Dušan sa nedal zastrašiť.
„Nepi tak veľa!“ zaznelo kriticky z jeho úst. Romana táto poznámka nahnevala.
„Ty chuligán jeden,“ vykríkol a postavil sa. Priskočil k nemu, schmatol ho za rameno a bolestivo udrel. Malá Gabika s hrôzou sledovala celý dej z predsiene. Otčim sa chystal na ďalší úder, keď sa stalo čosi nečakané… Z Gabikinho hrdla sa ozval strašný krik, trhajúci ušné bubienky. „Prestaň, krpaňa!“ zrúkol Roman. Gabika nestíchla. Naopak. K prenikavému vrieskaniu pridala búchanie do steny. Onedlho mala dlane na svojich drobných rúčkach celkom červené. Roman to už nemohol vydržať a zúrivo k nej priskočil.
„Opováž sa ju udrieť!“ začul Dušanov hlas. Obrátil sa a prenikavo sa zahľadel chlapcovi do očí. Zbadal v nich zlosť a odvahu. Ironicky sa usmial a odišiel preč. Dušan si pritúlil sestru k sebe. Až vtedy sa upokojila.
Chlapec sa v zime na chatu nevrátil. Ostal radšej doma, s malou, prestrašenou sestričkou.
Prvý týždeň po prázdninách prebehol pokojne. V sobotu sa Dušan vybral so spolužiakmi, s ktorými bol na chate v Nízkych Tatrách, na plaváreň. Chalani s radosťou poskákali do vody.
„Hej vy tam, čo to znamená?“ začuli nahnevaný plavčíkov hlas. „Ešte raz a vyhodím vás odtiaľto .“ Dušan priplával k okraju bazénu.
„Prepáčte, už to nespravíme.“ Asi po dvadsiatich minútach Michal zahlásil:
„Fíha, to sú ale kočky!“ Kamaráti sa pozreli na lavičku. Sedeli tam tri dlhonohé pätnásťročné krásavice. Dievčence sa k šantiacim chlapcom ihneď pridali. Po návšteve plavárne si mládež zašla do kaviarne. Čas im rýchlo ubiehal. Michal a Simona si neustále hľadeli do očí. K zastávke sa vybrali všetci spolu. O pár minút sa Simona pritisla k Michalovi a bozkom sa s ním rozlúčila.
„Tak teda zajtra o štvrtej.“ O chvíľu sa aj mládenci dočkali svojho autobusu.
„Boli sme v Lunaparku,“ informovala Gabika brata, len čo vyšli z bytu jej kamarátky. „Andrea má takých perfektných rodičov!“ Dušan si vzdychol. „Aj my sme mali. Teda otca...“ Zbadajúc slzy v Gabikiných belasých očiach, viac nepokračoval. Aj nedeľa prebehla v poriadku. Bez maminých urážok a otčimových výtržností. No ďalší deň sa súrodenci zobudili do osudného pondelka.