Osuný vlak - časť siedma

„Pustite ma, musím ísť pre sestru do škôlky,“ požiadal učiteľku. No učiteľkin prísny pohľad nedovolil ďalšie slová. Sklamaný mládenec sa mlčky vrátil na svoje miesto. Spolužiak zo zadnej lavice nahlas komentoval bledosť v jeho tvári.

„Ten je iste na drogách!“ Podaktorí chlapci sa trápne zasmiali. Dušana sa táto poznámka nedotkla. Do konca hodiny sedel ako socha. Prebral ho až zvuk zvončeka.

„Potrebujem kľúč od šatne!“ oznámil  jednému spolužiakovi.

„Áno? A na čo?“ spýtal sa oslovený posmešne.

„Nestaraj sa a daj mi ho!“ pokračoval Dušan.

Spolužiak roztiahol ústa do škodoradostného úškľabku.

„Nebodaj si chceš blicnúť!“ V Dušanovi to už vrelo. Schmatol spolužiaka za pulóver a silno ho pritisol k stene. Ostatní. v triede otvorili od prekvapenia ústa.

„Okamžite ho sem navaľ!“ vyriekol nazlostene. Onedlho sa prezul a utekal na zastávku. Lenže autobus dlho neprichádzal. Cestovanie pripomínalo Dušanovi jazdu smrti. Vozidlo sa šmýkalo po zľadovatenej ceste, silný vietor otravoval ľudí, stojacich pri pokazenom okne a nejaká staršia žena prišla v tlačenici o peňaženku s dokladmi. O necelú hodinu Dušana takmer ranila mŕtvica. Gabika v škôlke nebola.

„Kde mám sestru?“ dozvedal sa od učiteľky.

„Prišiel si pre ňu otčim,“ odvetila žena. „Približne o pol jednej.“ K neradostnej informácii dodala: „Gabika sa dnes správala nejako čudne. Vôbec sa nehrala a nerozprávala s ostatnými deťmi. A bola tiež…“ Brat ďalšie slová nevnímal. Vybehol z budovy a utekal k domu. Srdce mu tĺklo ako splašené. Trasúcou sa rukou odomkol dvere a vkročil do detskej izby. Sestru však nevidel. Kde len môže byť? Dôkladne prehľadal všetky izby. Sklamaný si sadol  v obývačke do kresla a  premýšľal. Zrazu... Zúrivo schmatol najbližšie noviny a ešte zúrivejšie ich roztrhal. Ale aj potom počul tie hrôzostrašné zvuky.

„Prečo ma trápite?“ vykríkol v zúfalstve. „Nemôžete mi radšej naznačiť, kde mám sestru?“ Vnútorné hlasy boli tento raz na odpoveď skúpe. Sklamaný Dušan sa začal sa prechádzať cez smutné miestnosti. Znova vošiel do obývačky. A v tej chvíli sa mu pred očami vybavil jeden obraz. Sestra v neznámej izbe. A vedľa nej nesympatický otčim s odporným úsmevom a spitým pohľadom. Keby som len vedel, kde presne tá izba je! vzdychol si Dušan nešťastne. No šiesty zmysel mu už viac neprezradil. Chlapec stál aj naďalej obývačke, kde pri skrini ležali špinavé ponožky a na stole stála dopitá fľaša slivovice. Bezvládne sa zviezol do kresla, vložil si tvár do dlaní a prvý raz od otcovho pohrebu sa rozplakal. Vôbec sa za svoje slzy nehanbil. Aj po osviežujúcej vlažnej  sprche sa nachádzal v prázdnom byte. Ľahol si na posteľ a napriek smútku sa mu podarilo zadriemať. Prebudilo ho zastavenie výťahu a kroky dolu schodmi. Pribehol do predsiene, pohladil sestričku po dlhých vláskoch a odniesol ju do detskej izby. Roman ich krátko pozoroval. Potom si neodpustil riadnu urážku na chlapcovu adresu a potácajúc sa odišiel do spálne. Veľmi dlho trvalo, kým sa Gabika v bratovom náručí utíšila.

Mama sa z práce vrátila až večer. Syn ju hneď informoval o nepríjemných zážitkoch. Mama sa iba uškrnula a odišla preč. Chlapec si smutne vzdychol.

Po smutnom zážitku sa Gabikino správanie veľmi zmenilo. Na svoj vek začala byť až príliš vážna, jej svieži detský hlások zaznel iba občas a zvedavosť sa kamsi stratila.

Otčimovo zaobchádzanie s deťmi bolo zo dňa na deň horšie. Dokonca aj Zuzana sa k nemu občas pridala.

Ďalšia tragická udalosť sa odohrala týždeň po Veľkej noci a prinútila Dušana vykonať zúfalý čin.

„Tak chalani a teraz sa rozcvičte!“ prikázal tréner svojim zverencom v telocvični. Mladí športovci sa pustili do jednoduchých cvikov. Postupne prešli k zložitejším zostavám. A vtedy hlavný hrdina uvidel pred sebou hrozivú tvár. Špinavú tvár s mastnými vlasmi, vyškierajúcu sa v spálni. Ihneď odbehol za trénerom.

„Pustite ma  domov, musím zabrániť nešťastiu,“ oznámil mu trasúcim sa hlasom. Muž v bielom športovom úbore túto požiadavku odmietol. Dušan sa nevzdal: „Veľmi Vás prosím!“ Tréner pozrel na svojho zverenca. Chlapec sa v šatni bleskovo prezliekol a utekal na zastávku. Cez rušnú, nebezpečnú ulicu. Bol už takmer v polovici cesty, keď začul trúbenie auta a škrípanie bŕzd. Z modrého Forda sa vyklonil chlap stredného veku. 

„Kam pozeráš, ty darebák?“ zrúkol na ponáhľajúceho sa mládenca. „Chceš ma dostať do basy?“ Dušan sa šoférovi ospravedlnil a pokračoval v rýchlej chôdzi. Vďaka skorému príchodu autobusu sa mu podarilo dostať sa do bytu včas. V spálni uvidel milovanú sestričku a nenávideného, znova opitého otčima.

„Nechaj ju na pokoji!“ vykríkol bojovným hlasom. Oslovenému sa zablyslo v očiach a hrozivo na neho pozrel..

„Ty si myslíš, že mi môžeš rozkazovať?“ Plný zlosti  zdvihol na chlapca ruku. V ňom sa ihneď prebudil pud sebazáchovy. Ruku silno chytil a nenávistne sa zahľadel mužovi do očí. Gabika v tom čase sedela v kresle, túliac sa k plyšovému medvedíkovi. Chlapec ruku pustil a chcel vykročiť k sestričke. Vtom sa z kresla ozvalo:

„Dušan, pozor!“ Mládenec sa obrátil a v poslednej chvíli sa mu podarilo uhnúť.  Otčim poriadne zanadával a znova sa pokúsil o úder. Dušan bol však vďaka niekoľkoročným tréningom rýchlejší. Útočníka prudko sotil a ten spadol na zem, naraziac hlavou o stenu. Malé dievčatko sedelo počas celého incidentu v obývačke. Brat ju vzal do náručia a odniesol do detskej izby.

Po nejakom čase sa vrátila mama. Najskôr zamierila do kúpeľne, kde ju osviežujúca sprcha zbavila únavy a zlepšila jej náladu. S čerstvo umytými, ešte vlhkými vlasmi vkročila do obývačky. Tam jej úsmev na perách zamrzol. Priskočila k telefónu a vytočila číslo záchranky. 

„Váš manžel prekonal otras mozgu, zopár dní si ho tu necháme,“ dozvedela sa na pochmúrnej nemocničnej chodbe. Zahrešila nevyberaným spôsobom. Vzápätí nasledovala otázka:

„Ako dlho?“

„To ešte netuším,“ odvetil lekár, „ale teraz ma už musím odísť, mám tu ďalších pacientov.“ Domov sa Zuzana doviezla taxíkom.

„Viete, že váš otčim je  v nemocnici?“ začala v predsieni. „So silným otrasom mozgu.“ Na chvíľu zmĺkla, ale odpoveď jej ratolestí neprichádzala. V byte bolo počuť iba slabé kvapkanie pokazeného kohútika v kúpeľni. Zuzana sa zhlboka nadýchla. Prečo tie prekliate decká mlčia? Ako tiger, ktorý sa chystá vrhnúť na svoju korisť, vošla do izby. „Prekliate decká“ tam nenašla.  Namiesto nich zbadala otvorenú, poloprázdnu skriňu. Na jej dne ležal čierny opasok. „Tak ste teda odišli,“ vyriekla polohlasne a zapla si v obývačke telku.