Vyznanie

VYZNANIE

Keď duša je plná sĺz a myseľ je plná citov,

keď srdce puká pod tlakom smůtku,

život uberá sa iným smerom.

Rytmus tepov zrýchľuje staccato,

a zmes myšlienok so sebevražedným koncom prúdi celým telom až po končeky nehtov.

Chýba bizardné tempo existencie,

emocionálna priepasť sa rozprestiera nad realitou logiky.

Čierna líška hľadá vchod do vlastnej nory, kým priesvitná noc zahmlieva svetlá jej nádeje.

City odumierajú ako život na jeseň, bez výhliadky na zimný spánok.

Ubohé zúfalstvo nútiace  premýšľať, nás utápa v prepadlisku spomienok.

Zdá sa nám, že žijeme v gethe plnom vyvrheľov spoločnosti

a zatiaľ sa každučké ráno prebúdzame do rutinných Murphyho zákonov.

Biela tvár malého míma je skľúčená veľkým utrpením,

horúce rytmy vášní a nenávisti sa v jedinom okamihu menia na oceán smútku.

Zamilované básne dávno mŕtvych lások sú zapadané prachom, ako staré detské leporelo,

domino životných skúseností sa rúca a ja čakám na poslednú kocku.

Moja splznená duša je ako staré sito,

cez ktoré už život toľkokrát prestrelil, že sa neoplatí prišívať záplaty.

Ostáva len čakať,

čakať na ohluchnutie vnútorného hlasu, aby život mohol ísť opať ďalej.

Čakať na ďalší deň, mesiac, rok,.......čakať na ďalšie vyznanie.