Rozprávka č.2

a toto je tá druhá rozprávka

Hmla sa vznáša nad krajinou,
kde vyrieknutých bolo toľko slov,
kde všetci teraz utekajú
sebe i svojmu raju.

Nik pri reči nehľadí do očí,
a keď sa ti pozrie, tak vidíš, že celý svet sa mu točí,
a predsa nemá čas,
ani na vás, ani nás, zas.

Ideme všetci hmlou, stratení,
zatratení i vrátení,
ideme cestou života,
hrá nám pohrebná nôta.

Pohreb síce ešte nemáme,
ale onedlho nás už nesklame
a my si nájdeme najrušnejšie miestečko,
kde na večnosti už leží kde čo.

Vystrieme unavené duše,
telo nám tam niečo kúše,
nám, stoickým, to už nevadí,
keď o nás pár zúbkov zavadí.

A tak v centre diania,
nám ešte aj pobyt zdania,
aby sme si kosti nechali rozkladať,
radšej už necháme všetko takl.

Plní síl potom vstaneme,
ale len ako bytosti nemé,
bez hlasu i reči,
to teraz vraj frčí...

...ako chodiace mŕtvoly.

---