Reset

Bojím sa hovoriacich zvierat, bojím sa tých umelých upírskych zubov, bojím sa ľudí v električke aj vo výťahu, lebo človek nikdy nevie, čoho je človek schopný, bojím sa svojej lenivosti – že raz ani nevstanem z postele, aby som si aspoň uvaril kávu na prekonanie mojej lenivosti, bojím sa toho, že sa neviem sústrediť, bojím sa, keď sa mám stretnúť s tebou alebo s ňou. Najviac sa ale bojím toho, že sa už sám nikdy rozkývam, že zostanem stáť v týchto sračkách, ktorých sa bojím, a že pôjdem pekne stredom, tým najlepším a najzlatším.

A najpohodlnejším.

Chlapec stojí pred zrkadlom. Približuje sa k svojmu obrazu a celý strnulý vypliešťa ne seba oči. Pozerá na pery, hnedé od kávy a červené od krvi, ktorá vytekala z malej ranky. Spravil si ju zubom, stále si hryzie do mäkkého mäsa pery, dokonca sa čuduje, že na nej má ešte nejakú kožu, že ju už úplne nerozhrýzol – na chvíľu uvidel svoje ústa ako ovisnutú plachtičku, ako padák nešikovného parašutistu, visiaci z konárov polámaného stromu, zuby mu strašidelne vykúkali von a náš chlapec s výkrikom odskočil od zrkadla. Znovu má pocit, že je všetko zle. Že táto realita, tá s kávou a červenými očami (o ktorých sme ešte nehovorili), je presne tá, z ktorej by sa, ak by to čo len trochu dokázal, vymanil.

Chlapec cestuje autobusom, pred zrkadlom vymazal všetky vonkajšie prejavy seba samého, snaží sa aspoň na chvíľočku nehrýzť si pery. Autobus je plný ľudí a chlapec stojí opretý o zábradlie, ktoré je v otočnom kruhu vozidla. Číta knihu, aby sa nemusel na ľudí pozerať, behá očami po slovách, ale jediné na čo myslí, je schopnosť ovládať sa – toto zaberá väčšinu aktivity jeho mozgu a uvádza ho do stavu absolútneho sústredenia – spomenul si na Vargu, ktorý na akomsi koncerte vybehol na pódium a začal hrať, pričom moderátor si ešte viditeľne plánoval zopár bonmotov, áno, to je sústredenie.
Spod goliera sa mu k nosu derie pach – zmes pracieho prášku a potu – stuchnutý pach podobný chuti starých orechov alebo rezancov z po dlhej dobe v skrini nájdenej vifonky. To ho znepokojuje, pretože dnes mu na tomto viac-menej dosť záleží, na tomto celom... všetkom.. dnešku.... a tak.

Už včera sa zobudil s tým divným pocitom, že sa v ňom samom niečo deje. Že celé jeho vnútro sa akoby rozpadá. Cítil, že sa to deje jednak na rovine psychickej a jednak na rovine fyzickej. Spočiatku mu fyzická stránka tohto deja pripadala omnoho závažnejšia. Jeho črevá začali uvoľňovať riedky výkal, ktorý páchol hnilobou. Od rána sa strašne potil. Do druhého dňa mu zostal len pocit, podobný tomu, čo sa hovorovo označuje žalúdok na vode – chlapec si to vysvetľoval, ako narušenie vnútornej rovnováhy, pretože to bolo najjednoduchšie vysvetlenie, ktorým sa už ďalej nemusel zaoberať. Avšak telo nepustilo. Nenechalo ani na chvíľu jeho mysli vydýchnuť. V noci sa mu snívali nesmierne logické sny, v ktorých sa nelogickým javom bez pochybnosti prisudzoval atribút logickosti, tým sa dala vysvetliť nejednoduchá situácia v samotnom chlapcovom vnútri. Sny, v ktorých jednostaj mizol a objavoval sa boli pre neho uvoľnením zo zovretia procesu požierajúceho jeho samotné ja. Toto uvoľnenie však bolo len akýmsi pokojom pred neočakávanou búrkou, ktorá už blýskala kdesi za obzorom. Ráno si uvedomil nelogickosť, ktorá v jeho chorľavejúcej mysli nadobudla podobu logickosti, a prepadol ho strach. Pred zrkadlom potom skúmal svoje plachtičkové pery a niagáru žiliek na bielkach svojich očí a snažil sa tomu celému dať nejakú ucelenú formu, pochopiť tento pocit ako niečo jednotné, aby to mohol popísať – vtedy by sa mu možno uľavilo. Strašne sa bál.

Autobus sa na ďalšej zastávke ešte viac napĺňa ľuďmi a chlapcovi neostáva nič iné, ako ponoriť sa, teraz už naplno, do čítania. Po chvíli si uvedomuje, že má ohromný strach aj z toho, keď v nejakej knihe číta niečo o sebe a o nej. Hlavne, keď celý ten príbeh smeruje do tragického konca.

Pozrel dole na svoje brucho a uvidel si priamo do vnútra, cez všetky vrstvy kože, svalov priečne pruhovaných aj hladkých. Uvidel viac-menej prázdnu dieru, v ktorej sa občas objavili franforce strašne špinavého a zaneseného mäsa. Pripomínalo mu to starý smaltovaný hrniec, na ktorom sa nedokonalým umývaním postupne usadila hnedá špina, ktorá sa už nedá zmyť, jediná možnosť je hrniec zahodiť a kúpiť nový, ktorý už budeme umývať poriadne.

Celý proces by mal dajako resetnúť.

Zvláštne je, že sa mu zrazu, kdesi za hlavou, začal odvíjať príbeh jeho života – presne tak, ako sa o tom zvykne hovoriť. Nevidel také tie úsmevy detí a seba s maturitným vysvedčením a seba po úspešne zvládnutej skúške z dejín stredovekého umenia, ale videl akúsi sivobordovotmavozelenočiernu mozaiku všetkých jeho činov. Táto mozaika bola obalená nejakým priehľadným slizom, ktorý mu až nápadne pripomínal letargiu, ktorá sa teraz stala akýmsi spoločným menovateľom jeho doterajšieho ja.

Vystúpil z autobusu. Dievča, na ktoré čakal, tu ešte nebolo. Volal jej ešte predvčerom, večer, povedala mu, že je kokot, a nech jej vráti všetky veci, ktoré si u neho počas krátkeho trvania ich vzťahu nechala. Chcel jej povedať len, že či neskočia na pivo, alebo tak. Teraz si už ale nebol istý ani tým, či chce, aby povedala poďme alebo jebem na teba. Nevedel, čo by bolo lepšie. V ruke držal bielu Tesco tašku, s vecami dievčaťa, ktoré tu ešte nebolo. Tašku držal tesne pred telom, aby ľudia nevideli do jeho vnútra, nechcel, aby videli to, čo videl on sám. Pozrel popod tašku a všimol si že škvrna jeho priehľadnosti sa náhle začala zväčšovať. Znovu sa mu za hlavou začal odvíjať príbeh jeho života aj so slizom a všetkým, čo k tomu patrí. Pokúšal sa otočiť, možno keď ho uvidí tvárou v tvár tak spozná aspoň kúsky z tej divnej mozaiky. Ale nič. Vždy, keď sa otočil, otočil sa aj odvíjajúci sa príbeh... mozaika ešte k tomu začala vydávať zvuk. Išla mu prasknúť hlava. Videl zrazu, paralelne s mozaikou, všetko, čo sa dialo od včerajšieho rána. Videl tie zasrané sny, cítil ten pocit rozpadávajúceho sa jeho samého. Do nosa mu vrazil hnilobný zápach, rovnaký ako včera. Bál sa pozrieť dolu, strašne sa bál.

Chcel by to všetko resetnúť.

Dievča, na ktoré čakal sa zrazu objavilo kdesi za ním. Prepadala ho odzadu. Taška, ktorú pevne držal v rukách padla na zem, na chodník sa vykotúľal umelý penis a skončil až na ceste, kde ho prevalcovalo koleso prichádzajúceho autobusu. Chlapec začal za chorálového výskotu okoloidúcich zvýrazneného sólovým partom dievčaťa, ktoré ako vieme, už prišlo, miznúť. Celý proces trval krátko a ukončilo ho ticho absolútne nehybnej ulice.

Toto ticho počul aj chlapec. Z očí sa mu vyvalili sivobordovotmavozelenočierne slzy, ktoré sa rozliali po asfalte.

---