°s odretými (d)ušami°

(venujem Marekovi H., napokon, niet komu inému)

„ Svedomie je ako hranaté koliesko. Každý ho má v sebe a vždy, keď vykoná niečo, čo sa tomu koliesku nepáči, začne sa krútiť, hranami narážať na živé vnútro. Spôsobuje bolesť, pálenie a plač. Časom si človek zvykne na ťažobu, čo ho omína, koliesko sa otupí, zaguľatí, bude sa možno stále točiť, ale vnútrom už bude prechádzať ľahko a neciteľne.“

Zuzana Mašlárová
(kolegyňa mojej matky)

Keď sa mi z očí kotúľajú slané jazyky, ktoré mi štipľavo oblizujú líca do červena, sadnem si pod svoj písací stôl. Dlážka je studená a je mi zima na dlane a chodidlá. Niekedy sa nevládzem ani nadýchnuť. Iba tam tak sedím a dúfam, že ma nikto na svete nepočuje, že je to presne to tajné miesto, o ktorom nikto nevie. Brat si ma nikdy nevšimne. Nie preto, že ma nevidí, skôr preto, že ho to už nebaví. Tváriť sa súcitne a milo, keď to vôbec nepomáha. Sedím pod tým stolom aj dve hodiny a sledujem malý čierny obdĺžnik izolačnej pásky na jeho zadnej stene. Vidím ho rozmazane, dlaňami si slané pramienky rozotieram po celej červenej tvári a nie a nie nájsť ten kohútik, ktorým sa to všetko vypína. Čím sedím pod tým stolom dlhšie, tým viac mám rukávy zmáčané presýteným slaným roztokom. Čím sedím pod tým stolom dlhšie, tým menej sa mi chce odtiaľ odísť. Najradšej by som tam ostala na večné veky, ani neviem, čo ma zakaždým prinúti ten zimomravý priestor opustiť. Väčšinou odchádzam až vtedy, keď už je za oknami ticho. Strašidelné, mestské.
Otočím tvár doľava a vidím veľké okno. Okno má biely rám a bielu parapetnú dosku z plastu. Medzi okennými tabuľami je argón. Na parapetnej doske zvnútra je položených päť kvetináčov, z ktorých vyrastá päť úbožiakov zelených. Okno zakrýva biela záclona, polopriesvitná s košíkmi plnými gýčových kvetov. Aj záclona je úbožiačka. Sterilne biela, praná poctivo každý mesiac. Pri krajoch okna sú našuchorené dva závesy. Identické, oranžové so slnečnicami. Okno je vyfarbené oblohou na romanticky modro bez obláčika, len hore, úplne pri hornej časti okenného rámu pretínajú trápny pokoj dve čierne čiary. Telefónne vedenie.
Nastúpila som do autobusu a v ústach som cítila chuť gáfrovej masti. Mama mi káže natrieť si ju na ústa vždy, keď mám herpes. Od istého času ju nosím stále so sebou. Človek nikdy nevie, koho stretne, alebo po kom bude piť. Gáfrová masť má trpkú chuť, asi ako obväz. Natrela som si ňou celé pery. Len tak. Má podobnú farbu ako moja koža. Ústa v tej koži zaniknú akoby ani neexistovali. Nemôžu už nič vysloviť, nebudú už počuté. Nič nepokazia a nebudú pokazené.
V autobuse ma obklopil oblak zatuchnutej vône, vône zelenej a hnedej, ktorá sa v tom oblaku množila a žila. Bola to vôňa starých chlebíkov, minerálok, peňaženiek a zasnežených kabátov. Natoľko živá, až som cítila na pokožke jej myšlienky. Zapichávali sa mi do zápästí ako milióny ostrých špendlíkov. Dostávala sa mi do krvi. Odrazu som zatúžila absorbovať dušu tej vône, na chvíľu sa ňou naozaj stať, zahrýzať sa do sedadiel a do pokožiek iných ľudí. Všetkých otráviť svojou prítomnosťou. Tento pocit transparentnosti by mi aspoň na chvíľu dovolil nebyť takou nepríčetnou a definitívnou. V očiach sa mi zhŕňajú sny, ktoré som v noci nestihla vysnívať a dlane sa mi trasú, vlastne ani neviem prečo. Za oknom autobusu je hmla, z ktorej len sem – tam presvitá špinavý sneh, zastávky a ľudia, čo sa večne budú niekam náhliť.
Ranný odchod mi prišiel celkom prirodzený. Len tak si odísť a nenechať po sebe nič živé a zotrvávajúce. Len drevenú skladačku a odkaz. Úbohé prianie, aby sa to dlhovlasé indivíduum dobre vyspalo. Nebol len dlhovlasým indivíduom, na krátku prchavú chvíľu bol aj niekým viac. Niekým, kým už nikdy pre mňa nebude, kým už nebude pre seba. Nechať ho tam nebol omyl, bola to nutnosť. Desia ma prebudené slová. Je to len pretvárka a nič viac. Útek to nevyrieši, je to skratka do utrápeného bezpečia. Po použití takejto skratky neostáva nič iné, len sa uchýliť do ticha izolovaného troma stenami písacieho stola.
Autobus ten trpký pocit v krku len znásobuje. Za mnou sa akési osoby ženského pohlavia rozprávajú o úlovkoch včerajšej noci. Nechcem ich počúvať. V ich dobrodružstvách nebolo prenikavé nutkanie dotýkať sa tváre toho druhého, zapamätať si čo najviac črty nosa, brady, pohľad. V ich hlavách teraz nevíri. Ony sa len tešia z toho ukradnutého tajomného napätia, ktoré nič neznamenalo.
Večer v cudzom meste. Hľadanie čohosi (hocičoho) otvoreného, kde by sme sa mohli my dvaja uchýliť. Len kúsok tepla. Hlasná hudba by možno vôbec neprekážala. Nič. Cudzie mesto zaspáva. Nikto neblúdi po uliciach. Nikto nehľadá miesto, kde by mohol zložiť svoje telo a dať si pivo. Zvyšky snehu a srieň na vlasoch. Hľadáme aspoň cestu do hotela. Hotel je miesto, nie také, aké by sme teraz chceli, ale predsa len je to miesto, kde je teplo a kde sa dá existovať. Uličky a ulice. Asfalt, ľad, štrk, vraj, aby sme sa nešmykli.
„Aha, aká tmavá ulička. Poďme, tam ťa znásilním,“ povie M. je to vtip, M. to nemyslí vážne. Napriek tomu tá veta čosi naznačuje. Len niečo medzi nami dvoma. Niečo, čo sa nikdy nezopakuje.
„Znásilni ma radšej na hoteli, tu je zima,“ ani ja to nemyslím vážne. Je to len prostá odpoveď na to niečo. Odpoveď, akú M. nečakal. Som na seba hrdá, že som ho priviedla do rozpakov. Rozvíjam našu slovnú hru, slovný boj medzi nami dvoma. Ľudia spolu stále bojujú. Nie je to preto, že by nevedeli inak existovať. Pokoj ich nudí a umára. Radšej budú medzi sebou na uliciach viesť svoje očné boje, večne sa mlátiť a prekračovať hranice čoraz istejšími krokmi.
Osoby ženského pohlavia na chvíľu zmĺkli. Možno teraz ľutujú veci, ktoré vyslovili, alebo rozmýšľajú, čím jedna druhú ohúriť.
„Dala si mu číslo?“
„Jebe? Načo? Je to debil.“
Takéto ženské sa stretávajú len s debilmi. A debili sa stretávajú len s debilkami. Celkom tomu rozumiem. Je to logické. Sú normálni. To len ja sa stále bezhlavo púšťam do vecí, ktoré nie sú určené pre mňa. Neviem, či si myslím, že je to správne. Neviem, čo si myslím. Počúvam slečny debilky a pevne dúfam, že M. si o mne nemyslí, že som ako ony.
Napokon sme cestu do hotela predsa len našli. Možno to bola náhoda a možno nevyhnutnosť, dar od Boha, lebo inak by sme zamrzli. Pred našimi očami zažiari neónový nápis. Je mi trochu ľúto, že už neblúdime. Spoznávanie noci bezprostredne a zblízka sa mi páči. Najmä ak na ten večierok nemusím ísť sama. Vstupenkou je triaška, mráz až hlboko v kostnej dreni, v nervových vlákenkách. M. má už vlasy celkom biele. Vraj aj ja. Recepčná nám odomkne hlavný vchod a tvári sa seriózne. Možno by sme jej to aj uverili, keby som si nevšimla, že má na monitore otvorenú chat – zoznamku. Zatvárila som sa, že to nevidím, ale M.- ovi som to povedala hneď ako sme zašli na schodisko. Namierime si to k nemu. Pretože ja bývam s akousi Gabikou, ktorá ma tridsať rokov a hoci sa tvári, že to tak nie je, sme úplne odlišné. Nevedeli by sme jedna druhú pochopiť a ja viem, že ona by sa o to snažila a mne by to liezlo na nervy. Ona má manžela, ktorý nechce čítať jej poviedky a deti, ktoré milujú spievajúceho plastového Santu v životnej veľkosti. Ja mám zatiaľ len samú seba. Na chodbe, vo výklenku s gaučami sedí zopár ľudí, aj Gabika, pijú víno a rozprávajú sa po intelektuálsky o literatúre. Ukážem M.- ovi skladačku, čo som vyrobila na praxi. Ako jeden z mála ju poskladá na prvýkrát.
Autobus zachádza do všetkých možných dedín, ľudia nastupujú a vystupujú, nevyzliekajú si ani kabáty, načo na takú chvíľu. Len ja zotrvávam. Lebo toto je priamy spoj. Vystrúhaný presne pre ľudí ako ja, čo sa potrebujú dostať domov. Síce milimetrovými krokmi, ale aspoň v teple. Rozmýšľam, či sa už M. prebudil a či mu už Gabika odovzdala tú sprostú skladačku, ako sa zatváril a ako sa zatvárila ona.
Zobudila som sa pár minút pred šiestou a vypla M.- ovi budík. Mal zazvoniť o šiestej, mala som sa ísť pobaliť a M. ma mal ísť odprevadiť na autobus. Mal. Pokazila som plány. Vzala som si svoje veci, odovzdala Gabike skladačku s odkazom a zišla dolu na raňajky. Vôbec som nemala chuť niečo jesť. Cítila som, že ak niečo prehltnem, bude mi zle. Vypila som pomarančový džús a čaj a odišla.
Autobus zastal na konečnej. Vystúpila som. Vonku padali jemné vločky. Nie tie ozajstné, iba tie pominuteľné, čo sa na chodníku hneď zmenia na kvapky a ľudia ich zadupú do asfaltu. Na stanici ma čakal Miro. Tváril sa radostne akoby ani nemal pár hodín pred svadbou. Šli sme do kvetinárstva po kyticu. Bola malá a okrúhla. A ružová. Zaklamem, že sa mi páči. V drogérii si spomeniem na hotelové mydlá a šampóny a uteráky. Skoro sa rozplačem. Ale iba skoro. Doma ledva čakám, kedy dokončím interwiev s matkou a budem sa môcť odpratať do bezpečia. Je nervózna. Nie preto, že o chvíľu odídeme na úrad a budeme sa tváriť dojato. Ona je nervózna skoro vždy. Nezazlievam jej to. Nechcelo by sa mi vychovávať ma. Prezlečiem sa do sviatočných šiat a je mi v nich zima. Vlastne ani nie sú sviatočné, sú len ako – tak slušné. Vystrojená ako do truhly si sadnem pod svoj písací stôl a konečne sa zbavím prebytočných tekutín. Vôbec sa mi nechce ísť s celou rodinou na debilný obecný úrad a sledovať ako sa moja matka druhýkrát vydáva. Prvú ostrú som nevidela, vtedy som ešte nebola ani v pláne. Mama a Miro. Žijú spolu už rok a pol. Nič proti nim nemám. Keby mi nebolo tak ako mi je, vôbec by mi nevadilo, že mám na sebe len tenké pančuchy, otrasnú sukňu otrasné tričko. Keby mi nebolo tak, ako mi je, pomáhala by som matke pripraviť sa. Asi by som aj mala. No namiesto toho tu revem pod stolom ako krava. Neviem to zastaviť. Pripadám si hlúpo, že sa neviem aspoň tváriť, netreba tomu uveriť, stačí sa len tváriť, ako tie ženské z autobusu. Možno som ešte trochu slušné dievča.
Do izby vojde mama. Najprv ma vyvoláva po mene. Nie som schopná nijako jej dať najavo, že žijem. Napokon jej pohľad zablúdi pod môj písací stôl. Do mojej skrýše. Ani neviem, či mi príde smutnejšie, že odhalila moje tajné miesto, alebo to, že odtiaľ musím odísť. Mám ju rýchlo – rýchlo namaľovať, lebo už nemáme čas. Potom si všimne, že plačem.
„Nechceš, aby som sa za Mira vydala? Plačeš kvôli mne?“
Nie, mami. Nie kvôli tebe. Teba sa to vôbec netýka. Zmôžem sa len na nesúhlasné pokývanie hlavou. Viem, že by ma teraz asi chcela objať, alebo čo, ale tieto zvyky sme už dávno vypustili. Mne to príde príliš americké a ona sa bojí, že ju na oplátku uhryznem. Do rukávov toho slušného trička si utieram slzy a cítim sa veľmi sprosto. Musím všetko pokaziť. Aj Keď matka vymyslí teóriu, že plačem, pretože je to na mňa priveľa emócií, predsa viem, že tomu sama neverí. Odídem si na vécko vyfúkať nos do toaleťáku, ktorý vraj neškriabe. Mal by aj voňať, ale ja nič necítim.
Vrátim sa do izby a vklepávam mame na tvár make – up. Vklepávam. Nie som profesionálna maskérka, no sledovanie kozmetických relácií v nedeľu poobede človeka všeličomu priučí. Na matkinu tvár mi kvapne teplá slza. Make – up sa rozmaže. Musí si o mne myslieť, že mi už úplne šibe. Napokon ju predsa len nejako namachlím, aj keď sa mi jej tvár rozmazáva. Potom sa znova uchýlim pod stôl a rozmýšľam, kde sa vo mne berie toľko vody.
M. má nádhernú tvár. Neprekrášlenú. V tme hotelovej izby som netúžila po ničom inom len sa jej dotýkať. Dlaňami skúmať jeho tvár a jeho jemné dlhé vlasy. Napokon sa stalo to, čo sa malo stať v tej tmavej uličke. Nie celkom, ale trochu predsa. Recepčná, čo nám otvárala to tušila, tušila to aj popíjajúca gaučová spoločnosť. Len ja som sa, sama pre seba, neviem prečo, tvárila, že to len tak vedieme humorný dialóg.
Do nášho domu sa nahrnula rodina. A ľudia, ktorí ešte len budú mojou rodinou. Vyleziem spod stola. Všetci vidia moje uslzené oči, no ignorujú ich. Majú foťáky a kamery, pretože druhú ostrú treba zaznamenať čo najdetailnejšie. Akoby sa všetci premenili na japonských turistov. Cesta autom na úrad a potom obradná sieň bez stoličiek. Stojím tam v kabáte, lebo mi je zima, chce sa mi plakať a vôbec nie som dojatá týmto životným okamihom. Rozplačem sa. Potichu a nenápadne. Už si sama sebe pripadám trápna. To sa nedokážem ovládať, alebo čo? Priblíži sa ku mne Mirova švagriná s kamerou na ksichte:
„Dášku to dojalo, to je milé.“
Vôbec ma to nedojalo, ty krava! Nedojalo a nedojme. Nepoviem nič, ale najradšej by som ju v tento nádherný okamih rituálne zabila.
Doma potom veľká chlastačka. Fotím samú seba digitálom a tvárim sa, že je všetko v poriadku. Pijem striedavo zelený čaj s praženou ryžou a červené víno. Krv Kristova. Neviem ako sa cítim. Rozhodla som sa necítiť nijak, netváriť sa nijak, len jesť, piť, usmievať sa, odpovedať na otázky. S Mirovým synovcom sa bavím už ani neviem o čom. Tiež má dlhé kučeravé vlasy. Tak mu treba. O ôsmej večer odpadnem rovno do postele.
Premýšľam, čo som to zač. Prečo som taká a prečo nerozmýšľam. Plakať sa mi už nechce. Asi som sa už vyslzila na dno mojich možností. V duchu nadávam na tento ťažký životný level, ktorý nie a nie prejsť bez zranení. Poskladám si pod hlavou vankúš a v tichu si sľúbim: už sa neusmejem. Už nikdy sa neusmejem. Dnes už určite nie.



(9. december roku pána dvetisíc päť)

---