Dnes nebudú snežiť slnečnice, ale veľké vločky

Dnes nebudú snežiť vločky, ale veľké slnečnice, ich hlávky, budú nám vystieľať cestu k nám.

Dnes nebudú snežiť vločky, dnes budú snežiť obrovské listy lekna, ešte trochu vlhké vodou z čerstvého jazierka

a prikryjú krajinu zeleným bozkom.

Ľudia budú kýchať od toľkého peľu a sviežeho vlhka, ľudia sa budú predierať záplavou rastlinného pletiva a stavať z neho snehuliakov.

Celú krajinu prereže ďalšia vločka - plocha - a rozdelí ju na dve polovice. Niektorí ľudia budú patriť do oboch.

Potom budeme hrať spolu hru: budeme sa snažiť prehodiť slnečnice a lekná cez Plochu, aby sme sa zbavili svojich prekážok, môžme skúsiť pozametať celý svet.

Bude nám ľúto za snehom, za celistvou hmotou, za oceánom vločiek, ktorý padal vytrvalo po kúskoch k naším nohám, predierajúc sa tvrdým vzduchom, dýchajúc jeho kyslík ako my, majúcim úlohu uspať živé, upokojiť horúce, vychladiť rany.

Budeme sa chcieť kúpať v snehu, piť sneh, kresliť do snehu a budovať si z neho obydlia.

Tušiť, že je to plocha, ktorá predeľuje niektoré dva svety na dva, len niečo dvojrozmerné vo viacrozmernom svete.

Niečo, čo nám obaľuje zemeguľu do priestoru.