Veronika I.

Všetky najkrajšie zvuky sa spojili v tvojom mene. Ako rád som počúval tvoj hlas, ako rád som sa dotýkal tvojich vlasov. Miloval som tvoju chôdzu a všetky drobné chybičky, ktoré som poznal iba ja. Bola si mojim slnkom dňa i mesiacom noci. Keď si kráčala, anjeli plakali a bohovia sa ti klaňali k nohám.

Chcel som, aby si bola matkou mojich detí, ktoré by sme spolu vychovávali. No osud chcel a rozhodol inak. Rozdelil nás tým najkrutejším spôsobom a zobral mi teba. Preklínal som sa, že som ti nepomohol, preklínal som Boha, že to dopustil a preklínal som celý svet. Koľko nocí som prežialil, koľko dní som premrhal. S tebou odišiel aj zmysel môjho života. Nemal už pre mňa žiadnu cenu. Prosil som diabla, aby si zobral moju dušu a vrátil mi ťa. No on sa radšej pozeral ako trpím, ako sa ubíjam smútkom za tebou. Chcel som zomrieť, aby som ťa smel vidieť, aby sme boli znovu spolu. Nedokázal som si zobrať život. Bol som príliš zbabelý opustiť svet, ktorý som toľko miloval, aj keď si v ňom nebola ty. Nechcel som sa rozlúčiť s tým o čo si ty nedobrovoľne prišla. A tak som radšej žil v spomienkach. Ľudia a ich úsmevy sa mi zdali cudzie. Časom som už necítil ani smútok ani žiaľ, nemal som už žiadne city. Ostala iba nenávisť. Nenávisť ku všetkým šťastným. Nechápal som ako môžu byť tak nádherne šťastný, keď si nebola so mnou ty. Nechcel som už nikoho milovať, nechcel som už nikoho stratiť. Bol som príliš mladý, aby som podstúpil takú skúšku. Nespočetne krát som sa pýtal sám seba, prečo práve ty a ja. Veď sme neboli iný ako ostatný. Tak isto sme sa milovali, tak isto sme mysleli na spoločnú budúcnosť ako každý iný. Rozdiel nebol, no niekomu tam hore sa naša veľká láska nepáčila. Niekomu, kto ozajstnú lásku nepoznal, kto ak by ju niekedy cítil, nikdy by neurobil to, čo sa stalo tebe a mne.

Už som sa s tým zmieril, a však nikdy na teba nezabudnem. Stále žiješ v mojej mysli. Dúfam, že tieto slová vyznania počuješ aj tam hore, kde sa raz stretneme. Zbohom a zároveň dovidenia.