Veronika II.

Ahoj Veronika. Tak som tu zas. Ja viem, asi ti už leziem na nervy. No čo mám robiť, deň bez teba nevydržím. Doniesol som aj kvety. Viem ako si ich mala rada. Dám ti ich tu do vázy, aby ostatný videli. Nech puknú závisťou. Dúfam, že ti ich neukradnú ako minule! Chcel som zobrať aj Aztéka, no vieš aký je lenivý. Pamätáš aký bol zlatý, keď sme ho kúpili? Malé huňaté klbko, ktoré za tebou stále behalo. Vždy si sa hnevala, keď sa ti hral s papučou. No kričať naň si nevedela. Tie jeho malé hnedé očká sa tak nevinne pozerali ...  Ako vidím rozhovoril som sa, tak si sadnem tu, na lavičku. Nebude ti to vadiť, vlastne aj keby vadilo, namietať nemôžeš. Vieš čo je nového? Peťo s Aničkou majú bábätko. Malý Ferko. Je modrooký po Aničke. Má už jeden mesiac. Nepovedal som ti to už predtým, lebo som to tiež nevedel. No keď som včera bol u nich a začal tak nádherne plakať, nemohli to už zatajiť. Peťo vraví, že je inteligentný po ňom a pekný po otcovi. Je naozaj pekný! Aj mi sme chceli mať deti. Pamätáš? Nechajme to! Ako sa máš ty? Určite dobre. Vždy si vedela aj zlé obrátiť na dobré. Obdivoval som ťa v tom. Mala si neuveriteľnú vytrvalosť. Ak si si niečo zaumienila, nebol nikto na svete, kto by ti to dokázal vyhovoriť. Ako vtedy keď si chcela mať izbu namaľovanú na svetlo – modro. Bol to naozaj bláznivý nápad, no nedalo sa ti oponovať. Čo  som mal robiť, keď si sa so mnou prestala rozprávať? A ten tvoj pohľad sa nedal vydržať. Ešte aj teraz je všetko modré. Bál som sa niečo zmeniť, aby si sa nenahnevala. Určite sa smeješ, ale je to pravda. Skoro by som zabudol. Azték má potomkov, päť malých šteniatok. Je na nich neuveriteľne hrdý. Hrá sa s nimi od večera do rána. Skáču po ňom, ťahajú ho za chvost, uši... Proste, je to pre nich veľká hračka. Keď mu konečne dajú pokoj ľahne si k tvojim papučiam. Akoby čakal, že ho okríkneš.

Chýbaš mu, aj mne veľmi chýbaš. No tak ja už idem. Zajtra prídem zas, pravdaže ak nebude cintorín zavretý.