there's no hiding from the blackbird!!

Dnes som si ukradla čokoládu v obchode – vlastne som si chcela zobrať atramentové pero a zošit, ale nezmestil sa mi do vrecka. Cítim sa ako keď som mala 8 rokov a kradla umelé kvety v obchode – len tak, pre zábavu. Juchú. A cestou domov som našla mobil, krásny, chytrý, drahý, hudbu hrá i fotí, že by som si ho nechala a neodniesla do zastavárny, hmm, dilema – a doma som zistila, že je to atrapa!! Juchú --- Došiel čas trochu obmedziť nikotín, tak substituujem – heroin, benzodiazepiny, alkohol, fyzická práca. Po nociach chodím pracovať do skladu, niekedy ma tak napadne, že nie je zlé ísť medzi iných ľudí na chvíľu … Nikto ma tam nepozná, s nikým nerozprávam, zdá sa mi, že vedia asi len kričať … Vedúci ma nenávidí, je to v poriadku, ja jeho tiež. Nemôžem v noci spávať. Vôbec. Prezliekam sa, prichádzam do skladu, všetci tam už sú, vedúci zazerá … Je mi zle. Nikotin? Heroin? Benzodiazepiny! Beriem paleťák a kráčam na predajňu, noc bude dlhá. Vedúci kričí, ale veď on len tak povzbudzuje, hlúpo sa na neho usmievam, to mi ide najlepšie … Robím si pomaly svoju prácu, zvláštne sa mi točí hlava, zas za mnou stojí a čosi kričí… Nikotin? Fyzická práca! Prestávka, všetci utekajú do fajčiarne – nie. Benzodiazepiny! Znova na predajňu, pomaly, pomaly, pomaly … Zrazu je ráno a vedúci na mňa opäť kričí – už ma to nebaví, benzodiazepiny! Berie mi z rúk zmluvu a škrtá ju skrz naskrz – Nikdy, ať již nikdy ty tady - ! Ďakujem, vraciam odev a odchádzam – už nikdy, už nikdy, konečne! A spomeniem si na leto, keď som sa odtiaľ každé ráno vracala, sadla na prvý autobus, ktorý sa objavil, pila po troche gabu a viezla sa ďaleko, ďaleko za Prahu, kúpila som si po ceste pivo a sadla na kopec, čakala na východ slnka, pila gabu a pivo a tešila sa … Nikotin? Alkohol. Spánok. Ale vlastne – nikotin. Dni ubiehajú bez práce, bez akéhokoľvek rámca, cieľa … cez deň spím, večer sa prebúdzam a vyrážam von … Nikotin? Heroin? Alkohol? BZD? THC? MDMA? Všetko! Všetko! Všetko! --- S ním nemluv, on ti aj tak nerozumí. Pojď! Ideme dakde dole, dozadu, zaroh, dole … - A kdepak je ta indiánka co šla za tebou? Čekej! Čakám, aj tak nemám čo robiť – priestor – kroky – sú tu. Konečne. Tri biele čiary. Nie sú vlastne vôbec biele, ale to je jedno. Hovorí čosi o nejakom úkole pre mňa na druhý deň čo ma čaká – nič neviem. Á, my jsme ti to asi zapomněli říct, tak teď už víš … Vychádzam dakde hore, dopredu, zaroh, hore … A je mi báječne – a som doma. A podávam si s ľuďmi ruky a opäť miznem dole, vraciam sa hore, smejem sa, usínam, prebúdzam sa, ktosi mi podáva pivo, hore, dole, čiary, záchod, pivo, sklad, čiary … Neusínej! Trasie so mnou. Ideme domov, vychádza slnko, ľudia idú do práce, asi … Domov, pomaly, voziť sa po Prahe … Žalúdok nefunguje, neprijíma, nefunguje … Čiary. Ležím v postely a čosi rozprávam – nádherne, plynule, kľudne. Nezáleží na obsahu, aj tak sa zabudne, keď vstanem, len ten kľud, ktorý mi dovoľuje rozprávať … Počúvam dych, srdce, dotýkam sa – živá bytosť. Chcem tak navždy – vedieť, že je – Že je. Že je. Že je. Tu. Ležím, počúvam - je, je, je! Ráno, vstávať – keby to tak nikdy nemuselo skončiť. Ideme si zapáliť na balkón, slnko je vysoko, nádherne teplo, na ramená mi dopadajú lúče, bude krásny deň! Žmúrim do slnka, pozerám mu do očí, tie nádherné drobné zreničky … Žalúdok! Bežím do kúpelne, vraciam, studený pot, podávam mu klúče, padám naspäť do postele… Úkol! Nezapomeň! Zobudil ma telefón, babička, pes ma čaká. Aha, utrela som sa od potu a utekala za ním, já se omlouvám… Zas domov, ale heroin opäť vyvolal sny – spala som a mala sen, v tom sne sa mi snívalo, že spím a čosi sa mi sníva – tak som sa zobudila najprv raz – zo sna do sna. Potom som sa zobudila druhý raz, keď telefón zvonil. Ach ... toto nie je prebudenie. Ach ... ten meth. Ach ... ten heroin. Ach ... úkol! Mám v taške 5g heroinu a kopu subutexu, pekný pocit, keby to bolo moje, také pokušenie, zobrať to všetko so sebou, utiecť preč, úplne preč, nikdy viac sa nevrátiť, nikomu sa viac neozvať .. Kvôli 5g by ma nehľadali, zobrať z domu peniaze, potichu symbolicky sa rozlúčiť s mamou, tak aby si nič nevšimla, až keď budem ďaleko ...Zahodiť všetko za hlavu, kúpiť si atramentové pero ... -- Pomaly na vlak, C93 mi vo vlaku hral, bavila som sa – zavrieť oči, započúvať sa, zamerať sa na obrazy a v tom momente prichádza spánok ... čosi sa mi zdá a ja sa mykám, je to živé veľmi! Telefón, sprievodca, spánok – tu som. Sadli sme na múrik pod Petrov, vytiahla som, čo som doniesla, hodil na váhu, spokojnosť, čiara na test... Slnko svietilo, krásne bolo, debata o drogách, úsmev, príbehy – on snáď rozpráva nepretržite.A pomaly sa cítim opäť ako doma. A ukazuje mi sprej s roztokom heroinu, ako úžasne sa dá dávkovať... Heh. Mimochodem, MDMA již nebude! Ah! Musím si niečo iné nájsť, zhodli sme sa na nejakej transformácií – aj tak každý deň čosi, každé obdobie sa v čomsi nesie, len sa tie látky menia, prichádzajú, odchádzajú ... Sedela by som tam sto rokov kľudne, dávala čiary podľa potreby, pozerala do slnka a len tak čosi rozprávala ... možno. Možno by som i písala konečne. Možno ... pomaly na stanicu, rýchlo na vlak – mihá sa mi pred očami 55min., čo? Otáčam sa, hľadám ho, ale je preč. Sadám si na pivo, stav spánku pri istom stupni bdelosti – teda jednoducho povedané, usínam ... sedím a zatvárajú sa mi oči, sem tam so mnou niekto zatrasie, ať neusínám, ale ja vnímam všetko okolo, len nevládzem otvoriť oči - tak ťažké, tak neskutočne ťažké – prestávam vnímať čokoľvek a upadám tam do toho sveta, čosi jemné, ale prázdne ma berie do náručia, volá ma domov, berie ma domov --- Neusínej! Život je tak krásny, niekedy. Ešte tak vedieť zachytiť myšlienky, ovládať slová, povedať... ale dá sa, keď zachytávam prítomnosť, kde žiadne slová zmysel nemajú? Vnímať prítomnosť vo všetkých aspektoch v nej obsiahnutých v každom momente – svet v nedohľadne. Činnosti sa nedá zritualizovať, starých rituálov sa nedá zbaviť ... Čosi neschopné a prebytočné je stále vo mne. Oči, oči. ....má to zmysel../čo ak chceš vidieť krásu tohto sveta tak len cez bláznovstvo..tohto sveta ale vieš aké bláznovstvo ja myslím ty vieš oh my sweet sister dew... Nabudúce keď pôjdem do obchodu, vezmem si tašku so sebou, aby som si okrem jedla mohla zobrať zošit – a atramentové pero! Nemá to zmysel, oh my sweet sister dew ... nechcem vidieť svet - chcem sedieť pod čerešňou a písať a písať a písať.. atramentovým perom .. aj o cestách do pekla na Žižkove. Kecám – ja sa len tak hrám.

---