Predsieň srdca

I.

   Núdzové riešenie od času, keď nám akýsi dobrák vykradol pivnicu. Prišli traja policajti so psom, ktorý ňuchal, ani slovka nebrechol a potom si sadol pod schody a vyplazoval jazyk. Jeden uniformovaný zapisoval, druhý mu diktoval a tretí krokoval vzdialenosť od vchodových dverí k pivničným.

   Pozorovala som ich a bolo mi smutno-smiešne. Zamyslený, vážny výraz v tvárach, za opaskom pištoľ, k tomu čierny a hrubý obušok, pes a zlodeja nikde. Verím, že to majú ťažké, ale kto z nás nie? Dve príhody s ochrancami zákona:

   Dvojica slovenských policajtov rozprávajúca sa pri Dome umenia v Košiciach. Skúsila som budovu odfotiť. Nemohla som. Jeden z tých dvoch, služobne zaneprázdnených, policajtov sa ku mne vyrútil so zdvihnutou rukou zaťatou v päsť a vrieskal niečo o tom, že chce okamžite film. Nie, nechcel ho dať vyvolať. Chcel ho zničiť. Lebo čo ak je na nej v nedôstojnej pozícii „kecajúceho policajta?“
     
   Štvorica tajných, z ktorých sa jeden – po otvorení dverí bytu – postavil tak, že nielen sa dvere nedali zatvoriť, ale pricvakli domáceho pána, že sa ten nevedel ani pohnúť. Ostatní vbehli do bytu a celý ho prehľadávali. Nazreli do každého kúta, pod postele, do skríň. Ticho, ani nemukli. Dorozumievali sa pohľadmi a posunkami. Akty X boli oproti tomu rozprávka! A hľadali, hľadali, hľadali... Zbytočne. Nakoniec sa domáci dozvedeli, že musia ísť s nimi na policajnú stanicu. Vraj schovávajú syna, ktorý mal nastúpiť na základnú vojenskú službu. No tak, poďme! Od cely ich zachránil iba úmrtný list - hľadaná osoba zomrela vo veku necelého jedného roka... Manželia mali pobabraný nielen celý deň, ale aj zajtrajšok, pozajtrajšok, popozajtrajšok... Na Vianoce im mali chuť poslať virtuálnu pohľadnicu... Keď sa už tí usadili v ich hlavách.
     
   Je jedno, kde si a kam pôjdeš. Jediná, ozajstná demokracia je tá v tebe. Voči sebe samému.

     
     
                                                     II.
      

   Jedna z mojich priateliek mi povedala: „Keby som bola chlap, chcela by som ťa mať za manželku.“             

   Láska je v našom živote potrebná, ale nahromadili sa okolo nej problémy. Požadujeme, aby tu náš milý či milá boli pre nás aj zajtra. Dnes to bolo nádherné a my sa bojíme, čo bude zajtra. Preto vzniklo manželstvo. Zo strachu, že už zajtra by nás naši milí mohli opustiť a tak uzatvárame zmluvu pred spoločnosťou a zákonom.
     
   Urobiť z lásky zmluvu znamená, že zákon staviame nad lásku, že kolektív staviame nad svoju individualitu a berieme si na pomoc súdy, políciu a čo ja viem čo ešte, aby sme si svoje nevoľníctvo dokonale poistili. Zajtra ráno... Človek nikdy nevie. Láska prichádza ako vánok, môže prísť znovu a nemusí.
     
   Pravým dôvodom k manželstvu je nedôvera. Čo je založené na nedôvere, nemôže lásku prehĺbiť, môže ju len zničiť. Myslím, že kritériom lásky by mohlo byť to, že musí poskytovať slobodu. Len vtedy je autentická. Rešpektovať individualitu človeka a jeho súkromie. Ale milenci, s ktorými sa stretávame všade na svete, sa snažia, aby zmizli všetky tajomstvá, chcú vedieť o tom druhom všetko. Majú zo svojich individualít strach a ničia si ich navzájom. A čo je najhoršie, veria, že týmto ničením sa ich život stane naplneným a spokojným.

   Myslím, že to veľmi nepreženiem, ak poviem, že každá bytosť je samostatné tajomstvo. Bez konca. My sa však nudíme so svojimi partnermi. Asi preto, že zotrvávame na povrchu. Stále len na povrchu.
     
   Berieme ľudí ako niečo samozrejmé. Niekto je tvojim mužom a tak sa vytvoril vzťah. Niekto je tvojou ženou a to stačí. Teraz už prestáva dobrodružstvo, druhý sa stal predmetom. Predmetom potreby? Teraz už nie je mystériom, ktoré by človek hľadal. V skutočnosti tu už ten druhý nie je. Fyzicky existuje, je pri nás, ale jeho myseľ, duša, lietajú kdesi inde.