Nádej nie je doma. Išla sa prejsť na večnosť

Koľko mi trvalo, kým som ťa našiel a môj život sa naplnil? Veľa času. A ako dlho mi trvalo, kým som ťa stratil? Prečo sa to stalo? Nechcem na to myslieť. Rád by som ťa vzal do náručia a povedal ti: "Ľúbim ťa." Možno by sme si poplakali, ale potom by sme sa už iba smiali a vzal by som ťa na zmrzlinu, alebo by som ti uvaril večeru, ktorú by som vymyslel za chodu. Vždy som rád improvizoval. Je to preč. "Nie je!!! Však? Povedz, že už je všetko dobré. Po ničom inom netúžim."

Videl som vonku špinavé ulice a smrad sa šíril do hlavy. Ľudia boli nevýrazní a nešťastní. Vedel som, že mám recept na šťastie, ale stratil som suroviny. Vždy som rád improvizoval, písal na kolene a svoje diletantstvo považoval za genialitu. Je to preč. Musel som otvoriť oči a uvidieť všetko prázdne okolo mňa, vypočuť si prázdne frázy a nafúknuté reči, aby som odhalil, že všetko čo som kedy mal, už nemám.

Sedeli sme v krčme a spoločne sa sťažovali na život. Ani prví, ani poslední sťažovatelia. Tieto stoly si toho už museli vypočuť. Tušil som, že toto nie je cesta, ktorou sa chcem uberať, ale všetky cesty vravia: Nie!!! a Nie! a Nie!!! Chcel by som opustiť toto slzavé údolie, ale ocitol som sa tu znenazdania a náhle. Žmúrim ako oslepený krt a minulosť je silnejšia ako budúcnosť. Nie som tu totiž nový. Spal som od šťastia. Ako so šatkou cez oči som zahodil všetko, čo osvetľovalo tento život.

Ale vy potrebujete nádej a nie zúfalé výkriky nejakého stroskotanca. Nádej Nádej Nádej Nádej. Kde si mi odišla?