Rozsmahnuté

Rozsmahnuté kusy dažďa, nalepené na okne, zacláňali už aj tak dosť obmedzený výhľad na krajinu okolo. Triasli sa neisto, lebo hocikedy ich mohlo odviať preč.

            Len dve veci, aj keď kupé bolo plné, som vnímal. Tučniaka naľavo a okno. Ostatné bolo hmlisté. Dosť časté vyzváňanie tučniakovho mobila mi prekazilo každú príležitosť zdriemnuť si. „Áno, odborári chceli 10 percent, teraz im stačí aj 5 percent ....... nemôžem teraz hovoriť“- dôležitý pohľad naokolo „Ahoj“ Neskôr som zistil, že sa mi nechcelo spať.

            Vystieral svoje paprčky kúsok odo mňa. Mal nezvyčajnú farbu, bývajú čierny s bielym bruchom, no tento bol šedý s obrovskými okuliarmi, púzdrom na discman a prihlúplymi hnedými očkami.

            Rytmické otrasy a slnko pomaly predierajúce sa cez tmavosivé oblaky.

            Vytrhli ma......., ona.

            „Potrebujem vedieť kam ideš.“ „Máš fakt enormne veľký zadok“, náhly poryv úprimnosti a nič iné ma nenapadlo. Briskné zaucho preťalo ticho a odišla, aspoň neotravuje.

            Tráva na lúkach a úzky chodník vinúci sa popri. Zaoblené kopce meniace svoj doteraz strohý výzor.

            Mala nahnevaný pohľad. Bojí sa.

            Vonku tiene hrajúce sa na ľudí, je ich príliš veľa na to aby som ich vnímal jednotlivo. Zaplavili všetko okolo.

            Bolo mi na nej niečo divné – kusy dažďa, ktoré sa jej neviemako dostali do očí. Asi vykúkala z okna. Chodila s nimi a našli by sa viacerí. Nemám ich rád, ale neviem sa od nich odtrhnúť, nemôžem za to.

            Vonku je dobre, po búrke, sviežo.

            Som v správnom meste? Aký je deň? Nezabudol som niečo? Niekedy ma vedia prekvapiť aj vlastné myšlienky, strach je taký ozajstný a pritom o nič nejde.