Life´s a Bitch - cast 2.

„Sorry za ten včerajšok... fakt som nemohol. Čo si potreboval?“ ozval sa jeho hlas, skreslený elektronickou vecou, ktorú som túžil hodiť o stenu. To isté asi plánoval aj ktosi stojaci dva metre predo mnou.

„Nič. A teraz nemôžem pre zmenu ja, píšem písomku z matiky,“ ubezpečil som ho chladne a zložil som.

„Furugawa, čo to má znamenať?“ oboril sa na mňa profesor, ktorý okrem algebrických vzorcov ovládal tiež karate a aikido a ja som sa preto len nevinne usmial:

„Ospravedlňujem sa...“

„Mobily majú byť v škole vypnuté, hovorí vám tento odsek školského poriadku niečo?!“

Vyzeral fakt desivo. Pár dievčat na opačnom konci triedy roztúžene (podľa nich) a nechutne (podľa mňa) zavzdychalo. No... fakt, že Hikari-sensei vyzerá pomerne obstojne, by som akceptoval len za podmienky, že by sa nado mnou neskláňal ako bôžik pomsty.

„Furugawa, neprovokujte ma tým idiotským výrazom! Už toho bolo dosť! Tú písomku si dopíšete po škole a neopovážte sa mi nahovárať, že to bol súrny hovor z Vatikánu, aby ste dostali pre svoju prácu požehnanie!“

Zatvoril som teda ústa pripravené k bravúrnej výhovorke o chorej matke a neochotne som mu odovzdal do natrčenej ruky môj nádherný mobil.

góh

Nenávidím matiku. Tieto dve slová sa mi opakovali v hlave so železnou pravidelnosťou od momentu, keď som opustil školu a hodiny mi nad hlavou odbili sedem, až po okamih, keď som sa dostavil k rodinnému krbu, ktorý reprezentoval elektrický ohrievač v chodbe.

„Už si doma, zlatko?“ zaspievala matka neznámu áriu. Hm, asi prešla na vyšší level hry Ako sa zbaviť syna do dvoch týždňov, napadlo mi okamžite a vyzul som si topánky spôsobom, ktorý som mal najradšej: rozviazať, odhodiť a odkopnúť z cesty.

„Daj si, prosím, tie topánky do poriadku,“ usmiala sa milo a veľmi nahlas. Premeral som si ju vo svetle, ktoré sa linulo z kuchyne: ešte stále bola v pracovnom, čo značilo, že mala na sebe kostým, šatku a kilo mejkapu. Potom pristúpila bližšie, objala ma a do ucha mi zašepkala:

„Opováž sa správať nejako neprimerane a nechci vedieť, čo sa stane.“

Ktokoľvek, kto nepozná moju matku, by si povedal, že ide len o vyhrážanie, ale bohužiaľ, ja som si tento luxus dovoliť nemohol a preto som len prikývol a úhľadne som odkopol topánky niekam nabok.

„A teraz ti predstavím nového otecka. Ja viem, že sa už nemôžeš dočkať...“ zavyla otrasne medovým hlasom a ja som prevrátil oči: chlap, ktorý jej na toto skočil, musí byť minimálne päťdesiatnik a k tomu mentálne zaostalý.

„Takže, Shimazawa-san, toto je môj syn, Ichiro,“ podujala sa k predstavovaniu a postrčila ma do obývačky. Naozaj to bolo treba... v momente, keď povedala to meno, akoby som primrzol k podlahe. Nepochybne reagoval rovnako aj on: sedel v kresle, jeho košeľa niesla stopy po frontálnom útoku mojej matky a čumel na mňa absolútne vymletým pohľadom. Kazuo. Chlap, s ktorým som ešte včera spal.

„Nenávidím ťa,“ precedil som pomedzi zuby a vrhol som sa ku dverám mojej izby. Nepamätám sa, ako som sa dostal cez moju matku, ale myslím, že som použil pomerne násilné metódy odstránenia prekážky z cesty.

góh

„Otrasné. Jednoducho otrasné,“ zhodnotil Hikari-sensei moju písomku a hodil ju predo mňa na stôl. Znovu som bol po škole: Kazuo sa neprestajne pokúšal zavolať mi a keď mi telefón najprv zazvonil, potom sa rozvibroval a nakoniec ešte aj zablikal, Hikari-sensei mi tento diablov prístroj po druhý raz v priebehu dvoch dní zhabal a nariadil mi trest.

„Na zadnej strane toho zúfalého pokusu o písomku máš adresu. Príď ku mne zajtra okolo jednej, vysvetlím ti to ešte raz, pretože sa mi zdá, že si nepochopil pointu celého riešenia.“

„Uhm...“ vydal som súhlasný pazvuk a zamračil som sa na znaky na papieri. Mal pravdu: netušil som, o čo tam ide, pretože vo chvíli, keď to vysvetľoval, som riešil svoje životné problémy.

Nemal som bohvieakú chuť baviť sa s ním, takže som zhrabol papier a vstal som s úmyslom odísť a podrezať si žily. Zastavila ma ruka na pleci:

„Trápi ťa niečo?“

Nič, až na to, že chlap, s ktorým spávam, bude o dva týždne môj nevlastný otec, preletela mi mysľou celkom trefná odpoveď. To, že bola naozaj trefná, mi potvrdili aj senseiove oči, ktoré nabrali veľkosť stredne veľkých kotlov.

„Eh... teda... tvoja úprimnosť... hmm...“ vyjachtal a mne docvaklo, že som asi niečo povedal príliš nahlas. Nemalo však zmysel zapierať, takže som sa to rozhodol otočiť vo svoj prospech:

„Som na strednej a som na chlapov. Úžasné, však?“ opýtal som sa s vynikajúco zahranými potlačovanými slzami. Hoci práve toto ma trápilo najmenej, Hikari-sensei sa chytil a znovu ma povzbudivo potľapkal po pleci:

„To... nie je na tom nič zlé... teda...“

„Vďaka,“ povedal som, lebo mi bolo jasné, že sa mi snaží pomôcť, hoci dosť neohrabane. Sensei nikdy nebol na kontakty s ľuďmi.

„A... hm... si si istý, že v tých mužoch len nehľadáš... otca?“

Tak to som si sakra istý, napadlo mi ako prvé, no bohužiaľ, moje ústa vypustili čosi celkom iné aj s kompletným hereckým výkonom. Mnohokrát som sa pýtal sám seba, k akému mozgu boli pripojené tie ústa v tej sekunde, keď som to vyslovil. K môjmu teda určite nie.

„Áno... ja... ja v nich totiž hľadám vás, sensei...“

Gól. Podarilo sa mi ho šokovať. Reagoval nadmieru zaujímavo: chvíľu otváral ústa ako ryba na suchu, párkrát sa zhlboka nadýchol, očervenel a následne zbledol, stiahol ruku z môjho pleca, akoby sa popálil a potom ma pobozkal.

„Eh... nie ste ženatý?“ pripomenul som mu, keď sa odtiahol a vyzeral, že sám neverí tomu, čo práve urobil. Po mojej poznámke sa placho usmial a ja som si uvedomil, akú chybu som urobil: sensei bol totiž naozaj príťažlivý, keď práve neprejavoval svoj pedagogický talent alebo fanatizmus do matiky. S tmavohnedými vlasmi a úprimnými modrými očami, navyše s postavou športovca spĺňal predstavy o mužovi snov približne deväťdesiatich percent dievčenského osadenstva školy. Predstava, že by som mu mal práve ja nejako ublížiť, sa mi vôbec, ale vôbec nepáčila.

„Nie,“ priznal na moje prekvapenie, „Ale prosím, nešír to ďalej. Takto sa aspoň môžem tváriť, že mám dôvod neprijímať čokolády a zamilované listy od prváčok.“

„A bozkávať tretiakov,“ doplnil som s úsmevom, ktorý som mal obvykle vyhradený pre priestory istého hotela. Potom som si spomenul na Kazua v našej obývačke s matkiným rúžom na košeli a pridal som svojmu úsmevu na provokatívnosti. Presne podľa očakávaní, sensei prehltol naprázdno a potom sa zasmial:

„Prepáč. Nechal som sa uniesť. Ak ti to nebude vadiť... mohol by si si nechať pre seba aj moju orientáciu? Predpokladám, že študentky by zorganizovali protestný manifest.“

Tentoraz som ja ostal stáť s otvorenými ústami: hoci ma pobozkal, doteraz mi ani nenapadlo, že by na tom mohol byť s výberom partnerov tak ako ja.

Oprel sa o katedru a vošiel si rukou do vlasov: odrazu vyzeral podivne unavene.

„Občas ma to už nebaví, neustále sa pretvarovať a niečo hrať, na decká a na tých kreténov v zborovni...“ povzdychol si v návale úprimnosti a okamžite si prikryl ústa dlaňou, akoby si až v tej chvíli uvedomil, čo povedal.

„Nikomu to nepoviem,“ sľúbil som a myslel som to fakt vážne: nikdy som ho nevidel takého zraniteľného a unaveného a odrazu mi napadla šialená myšlienka.

„Dúfam, že ani ty,“ doplnil som a keď na mňa pozrel, aby ma pravdepodobne trochu vyhrešil, pripravil som mu menšie (a dúfam, že príjemné) prekvapenie. Oprel som sa rukami o katedru, o ktorú sa opieral, takže sme sa dotýkali takmer po celej dĺžke tela. Dýchal prerývane a zrýchlene, z čoho som usúdil, že sa nemusím nijako brzdiť a jednoducho som sa na neho vrhol.

„Ichiro... Ichiro, nemali by sme...“ začal, keď sa mu podarilo na chvíľu odtrhnúť, aby nabral dych. Podľa jeho ruky na mojom stehne a podľa toho, že prešiel z „Furugawa-kun“ na „Ichiro“ som usúdil, že chce pravý opak.

„Mlč,“ rozkázal som s úsmevom, na okamih som pozrel do jeho vyplašených očí a keď som v nich našiel presne ten rozvášnený pohľad, ktorý som hľadal, prestal som sa ovládať.

góh