Konečná

“Bodaj by osral tvoju matku!” Vrátil mu to červený.

Sedela som na lavičke v parku. V ruke noviny, plnili však skôr funkciu rekvizity. Na hlave šiltovka, v hlave zmätok. Špehovala som ľudí.

Piatok, asi sedem hodín, ako sa dalo očakávať, veľa ich tam nebolo. Zopár dôchodcov, psíčkarov a bezdomovcov. Dvaja pätnásťroční, po sebe vrieskajúci fagani a ešte ja. Nezaradená, nemajúca žiadnu kategóriu. Áno, mala som depku, zase. Ani neviem z čoho. Hádam zo stereotypu. No odkedy ju mávam každý tretí deň, ani nad tým nerozmýšľam.

“Bodaj by osral tú tvoju!” Pokračoval v konverzácii zelený.“To odvoláš!” Zvolal ten druhý.

Nič prevratné, pomyslela som si. Ani som sa neotočila, vedela som, že sa začali tĺcť. Bežný scenár. Vrchol puberty, každé dieťa si tým musí prejsť. Nezaujímalo ma to. Bolo mi ľúto iba dvoch vecí. ŽE mladí ľudia majú takú úbohú slovnú zásobu a ŽE si to vždy odnesú matky.

Včera mi volala Jana. Že jej mama je v nemocnici. Našli jej niečo na prsníku. Už som si zvykla, že také svinstvo si vyberie vždy tých najväčších dobrákov. Asi preto, že nikomu nevedia povedať nie.

Ale na toto som nebola pripravená. Nebol na to pripravený nikto. Nikto nie je nikdy pripravený na to, že mu padne na hlavu záchodová doska.

“Prečo?” Plakala. Nevedela som, čo povedať. Prečo... Pretože sme ľudia a zabúdame žiť, pretože hrešíme a sme márniví, pretože nechodíme voliť a nedávame prednosť v jazde? Pretože každý raz musí zomrieť...

“Neviem.” Odpovedala som jej na to. A premýšľala som nad tým potom celý deň. A myslím na to stále.“Jebo!” Nieslo sa priestorom od mlátiacich sa chlapcov až ku mne. “Ty si jebo.” Neviem síce presne, čo to slovo znamená, asi bolo vymyslené až po období mojej puberty, ale zrejme to bola nadávka. Keby to vedeli ich matky, alebo matky ich matiek, v detstve by boli bývali svoje deti viac viedli ku kresťanskej viere. Tak ako sa na prostú slovač patrí. Alebo aj nie.

Z vlastnej skúsenosti som si po rokoch vyvodila akýsi vzorec správania a výchovy detí. Totiž, všetko, čo mi doma zakázali, robila som na verejnosti. Jednoduchou logikou som prišla na to, že ak by som to mala doma povolené, v spoločnosti som sa mohla vyhnúť mnohým trapasom. Napríklad ako dvanásťročná v reflexnej veste zbierať odpadky na sídlisku , pretože ma ujo sused načapal za domom fajčiť marlborku. Dnes mi to už ale aj tak môže byť jedno. Dnes je svet väčší ako hranice sídliska alebo parku.

Pozrela som sa na tých farebných. Váľali sa po sebe, po zemi, po psích hovnách. Ešte nikto nikoho netrafil, čo bolo dobré, pretože nikto nikoho ani nezranil. Netreba volať sanitku, napadlo mi. Napokon, vedela som, že by som ju ani nezavolala. Nie som akčný typ.

“Dobre, vzdávam sa!” Povedal, už ani neviem ktorý. Ale zrejme bol múdrejší, keďže ustúpil.

Mama by bola na neho hrdá, teda ak tiež neleží niekde na onkológii vedľa tej Janinej.

Mladíci sa rozišli a zrazu nastalo neuveriteľné ticho. Ako keď sa skončí hlásenie dedinského rozhlasu.

Ako keď sa prehrá dôležitý majstrovský zápas alebo keď napadne prvý sneh. Ako keď niekto umrie.

Psíčkari odchádzali a psy sa odchodu bránili. Slnko zapadalo. Asi toho malo na dnešok tiež dosť. Z okien okolitých domov sa ozývala zvučka televíznych novín a v nemocniciach končili návštevné hodiny. Všetko fungovalo prirodzenou jednoduchosťou, v rozmanitých farbách a protikladoch.

A ja som mala hrču v krku a chcelo sa mi vykričať do sveta, že je všetko postavené na hlavu.