...spomienka na Teba

...moja najlepšia kamarátka (nie som toho autor, ale je to pekné, tak vám to tu dávam)

Počúvam hudbu. Prekrásny slaďák. Už viem, prečo si ho tak zbožňovala. Asi Ti pomáhal prekonávať ťažké chvíle. Mne však teraz pri ňom vyhŕknu slzy z očí a stekajú mi prúdom po tvári, vytvárajúc ryhy, ktoré mi ostanú navždy. Ako rana v mojom srdci. Vietor burcuje na okno a veľké dažďové kvapky stekajú po ňom súčasne s mojimi neuhasiteľnými slzami. Viem, že by som nemala plakať, mala by som byť šťastná pri spomienke na Teba. Veď sú to pekné spomienky. Spomienky, v ktorých sa vždy spolu držíme za ruku a beháme po lúke s nespočetným množstvom sedmokrások, ktorým vietor ofúkava drobné hlavičky v jemnom vánku, v ktorom aj Tvoje zlaté kučierky behajú sem a tam. Je mi smutno. Veľmi smutno. Nechápem tomu. Prečo tu zrazu nie si? Prečo si odišla tak ďaleko? Prečo si ma navždy opustila? Nemôžem, nie, nechcem sa s tým zmieriť. Mala som Ťa príliš rada. Chcem, aby to bolo zasa všetko tak, ako kedysi. Keď sme boli najlepšie kamarátky. Keď sme chodili spolu do škôlky, držiac sa za ruky. Keď sme sa vždy spolu hrávali. Mali sme pri sebe aj svoje postieľky, v ktorých sme sa miesto spania chichotali. Keď sme robili blbosti, ako pravé puberťáčky, keď sme boli prvýkrát zaľúbené. Keď sme spolu prekonávali všetky ťažkosti. Pamätáš si? Boli sme nerozlučná dvojica, ktorú nemôže nič rozdeliť. Možno,...........možno iba s m r ť. Ešte vtedy sme spomínali na všetky zážitky zo škôlky, školy, v období dospievania, proste na celý náš "spoločný život". Vtedy sme sa na tom všetkom spolu smiali. Teraz som tu už iba ja a miesto smiechu plačem. Chcem Ti ešte povedať: "Vždy som Ťa mala veľmi rada a budem Ťa mať rada navždy. Aj keď mi Ťa už nikto nevráti! Nikdy! Nikdy viac! Ó, Bože, P R E Č O ?

---