Rozhovor

Vyšla z izby a oprela sa o zábradlie na balkóne. Stála tam s pohárom piva v ruke a pozerala na hviezdy. Zrazu sa vedľa nej ocitol on. Zapálil si cigaretu.

„Ty si na mňa naštvaná, však?“ spýtal sa akoby nechtiac.

„No, hej...Vlastne nie, to nie je to správne slovo, nie je úplne výstižné, skôr by som povedala, že mám na teba ťažké srdce,“ trochu prižmúrila oči a ohla pery do čohosi, čo pripomínalo úsmev, takže sa jej podarilo vystrúhať dokonale ironickú grimasu.

„Veď ty si ma odmietla.“

„Ale veď tu vôbec nejde o to, kto koho odmietol,“ odvrkla podráždene, „ide o to, že si mi nemohol venovať ani dve minúty svojho času, ani dve vety – aby si mi povedal - pozri moja, bol som opitý, cítim to takto a takto... A keby si chcel tiež by som ti povedala, ako to vnímam ja. A keby si to bol spravil, vedel by si aj, že som ťa vôbec neodmietla.“ Chvíľu bolo ticho. „Ale ty si nemohol... Hoci som ťa o to trikrát poprosila. O tom úbohom pokuse s mailom už ani nehovoriac. Vieš aké to bolo pre mňa ponižujúce? Ja ti nerozumiem, veď len to som od teba chcela, nie aby si ma ľúbil alebo čo...,“ odpila si z piva. V skutočnosti chcela, aby ju aspoň chvíľočku ľúbil, ale nikdy by mu to nepovedala. Stáli tam a mlčali. Dofajčil cigaretu.

„A ty si čo vlastne teraz o mne myslíš?“ zvedavo a trochu neprítomne na ňu pozrel. Aj ona naňho chvíľu hľadela. Uvedomila si, že sa jej už nezdá ani zďaleka taký krásny ako vtedy.

„No podľa  mňa si fakt milý chlapec, naozaj, fakt zlatý. Taký zaujímavý. Ale zároveň mám pocit, že po tomto svete len tak zmätene pobehuješ, ako také igelitové vrecko, ktoré lieta vo vetre. A keď niekomu nerozmuieš, necháš ho tak, miesto toho aby si sa opýtal...alebo si ho aspoň vypočul, keď sa ti snaží niečo povedať.“

„Mhhh,“ pokýval trošičku podráždene hlavou, „a môžem ti aj ja povedať, čo si o tebe myslím?“

„Radšej nie, zranilo by ma to,“ mala strašnú chuť rozplakať sa. Vrátila sa späť do izby.