The Starres Are Marching Sadly Home

Dotknúť sa hviezd - kto by to čakal, že budú také chladné a vôbec sa tešiť nebudú pretože vôbec nečakali - na mňa.

Došla tá nevoľnosť čoskoro, strach, že zomriem, že som toho zase dala príliš .. Hudba bola tak plochá, skôr ako stena, farebná, ale pritom priesvitná stena - ako keď sa ma pýtala, prečo nerozprávam, či sa mi nechce a ja som nebola schopná odpovedať, že všade okolo mňa je tá sklenená stena a všetci sú za ňou a ja nemôžem von, nemôžem k nim … Panika, čo robiť? Telo sa rúti, kazí sa - tie vízie - stroj, zložitý stroj, ktorý sa niekam rúti, ako pokazené auto bez bŕzd, beží, beží a čoskoro narazí a ja sa snažím zachrániť, ale som voči nemu bezmocná … Pri diacetylmorfíne som ležala v izbe, ticho, tma, zavreté oči - nemusím dýchať, necítim telo - ľahkosť, vznášam sa po miestnosti, ako keby som plávala vo vzduchu, ako v tých snoch, keď lietam kúsok nad zemou … A zase panika, srdce búcha veľmi rýchlo, nepravidelne, nemôžem dýchať, dusím sa a viem, že je koniec, mám strach … Sústredím sa na dych, bojím sa zavrieť oči, viem, že by ma to odnieslo niekam - medzi démonov, ktorí už nie sú ja a s ktorými by som nemala dosť síl sa pobiť, ktorých kebyže zbadám, zomriem a ja vlastne zomieram, ale nechcem! Napadá ma, či mi to stojí za to - veď ja sa nechcem takto - odjebať odtiaľto. Sedím hore na skalách na Devíne, ďaleko, vysoko nad všetkými; … zavriem oči. Hudba. Vstala som, pocit ako keby som sa znovuzrodila. Mať sa aspoň trochu rada, len trošičku na začiatok úplne stačí, telo nie je kaziaci sa stroj, ale úžasne fungujúci mechanizmus, vnímam ho tak -- Meyrinkov hodinár! Ale ukľudňuje ma to … Život je tak krásny predsa! Tá sebenenávisť, vnútri o nej neviem, navonok sa ničím. Stojím pri okne a pozerám, ako prší, smútok. Chcela by som ísť na Stromovku a nakresliť na plot Fénixa, ľahnúť si do trávy a pozerať na nebo. Chodím po izbe, pokojne, vystretá, naťahujem ruky, prechádzam sa, preciťujem každý pohyb … Je to krásny pocit, znova stáť na nohách, znova byť medzi živými … ten život predsa …! Zle mi je z toho celého, z toho ranného zážitku, stále je to málo, stále som si asi neublížila dostatočne. Dážď za oknom. Cítim smútok, je to zimný smútok, smútok na konci cesty, smútok, ktorý sprevádza čakanie - na čokoľvek. A hnev. Že nemožem zmeniť počasie vonku, že som si ublížila, že som sa dostala až sem …

Trpíš-li, chvěješ-li se před smrtí, řekni si: každou vteřinu umírají miliony sluncí s mukami centilionkrát většími, než jsou mé..

Keď som v Propeleri ležala, čosi sa mi zdalo -- čosi s heroínom a nikotínom a so mnou …. žiadne vymieňanie závislostí, žiadne zvládanie a spríjemňovanie bežného života, ale ten Kľud -- napríklad keď hrá Swans - The Sound a v izbe sa vznáša tá "prchavá skutočnosť". No a kým som tam ležala, zle mi bolo veľmi; najprv tí tancujúci ľudia a monotónna hudba, ktorá sa menila jedine výskotom ľudí a chcelo sa mi zvolať - Je to zvláštne, je to čudesné! No teda bolo mi zle, tak som ležala a nemohla som sa pohnúť a potom prišli tie bolesti … Sedeli vedľa mňa a rozprávali - o mne, ah a ja som vnímala všetko, dohadovali sa, či spím alebo nie, a tak som si želala, aby som spala, pretože by zmizla tá bolesť a nemusela by som mať obavy, či ešte vstanem, alebo už nie -- pretože keby som spala … A zrazu sa mi zdalo, že presne tak sa cíti človek, ktorý je v kóme, že všetko vníma, cíti a počuje, ale nemôže sa pohnúť, nemôže na tých múdrych okolo zakričať - Vy hovno viete! No a tak som si želala, aby som buď zaspala, alebo aby o mne konečne prestali hovoriť, alebo úplne najlepšie, aby som sa opäť mohla pohnúť a utekať domov … Domov!

A počkám na začiatok a zavriem oči a zdá sa mi, že sa vraciam Domov -- len my, len my!! Ten zlatý kameň, ktorý je uprostred skaly a musím ho odtiaľ dostať.

Únava, stále tá únava a slabosť, to telo jednoducho nevládze. Spala som od soboty skoro rána, došla som nadránom domov, nič si nepamätám, nič neviem, budím sa až v nedeľu poobede. Chcela som prekladať, ale nedalo sa kvôli únave, nedalo sa nič, pokus niečo zohnať a zas spánok. Nič. Spánok - až -- až - pondelok ráno, budím sa, že mi je strašne zle, bolí ma hlava, naťahujem sa po tabaku, ale strašne sa mi trasú ruky, tabak žiadny … Vlečiem sa k trafike, zas späť, ledva balím cigaretu, ruky, hlava, fajčím, zavreté oči, otvorené oči, cigareta v ruke, horí, na popolníku, horí, zavreté oči, cigareta nikde, spím … Obed. Prepálený matrac, stále ma bolí hlava, trasú sa mi ruky, spomínam si na citalopram a lorantadin, neviem si ale spomenúť na dôvod, zas asi nejaké nočné delírium, je mi zle. Telefón, či náhodou niečo, pomalý namáhavý výlet nakúpiť potraviny, pocit slnka, domov a zas spánok až do večera. Hlava nebolí, tras sa zmiernil, zle stále, neochota čokoľvek robiť. Zle zle zle. A telefón pokazený. Tak som sa aspoň zmierila konečne, že nič nebude. A smútok, smútok vnútri. A myšlienky v hlave, ktoré nejdu zachytiť. Momentky. Ako zostávam na nástupišti sama stáť s pivom v ruke -- vyčerpaná sa dovlečiem pred stanicu, na slnku sedím a snažím sa vysvetliť sama sebe, že ide o experiment, ale sama cítim, že tomu neverím, že je to deštrukcia, ale dôvod netuším … A cítim bolesť v rukách, v nohách, na hrudi, pozerám na ruky, dlhé rukávy -; Človek by mal byť hrdý na bolesť - bolesť nám pripomína našu vysokú hodnotu. Len keď si tú bolesť spôsobujem sama svojmu telu. O desiatej v noci mi došla správa od mamy: Zabudla som ti povedať, že máš vyrovnanejší, sebaistejší, aj keď trochu smutnejší výraz, ale na premiére Ionesca si mala stratený. Toto je lepšie.

A dí-li kdo jemu:
Jaké to máš rány na rukou svých?
I odpoví: Jimiž jsem zbit v domě těch,
 Kteríž mne milují.
Spomienky, spomienky, spomienky. A pochybnosti. Išla som správne? Čo tých sedem rokov, keď som sa nepohla ani o krok … Možno som sa pomýlila už vtedy. Neexistuje žiadne šťastie, dokonalosť, svetlo tam hore -- všetko len klam. A tých pár ľudí s podobnými víziami sa mohlo mýliť tiež .. Neviem si ani spomenúť, prečo som sa vtedy vrátila naspäť a neskončila to - kvôli tým víziám? Kvôli nejakému absolútnemu šťastiu? Kvôli Kamarovi? Kvôli LSD? A možno len kvôli tomu, že som nebola schopná to skončiť - a nikdy nebudem. Motať sa v kruhu dokola celý život, falošná nádej, strach … Kde ste?? Kto bol ten, čo mi hovoril, že nie som sama? Načo mi to hovoril, aby ma viac nasral či zarmútil? Klamstvá, klamstvá, klamstvá … Neviem, čo chcem a nikdy som nevedela. Ale nech strácam vieru akokoľvek, pokiaľ mám hudbu, stále ešte nemôže byť najhoršie!

Lidé zaměňují příliš často spánek a bdění, božské odpočívání a lenost, pomalu se ploužícího tygra a prase. Ona spí, spí, spí! A probuzení bude strašné, zvláště pro vás, pane kníže.

Nedávno mi ktosi hovoril -- buď se žije, nebo píše .. Najviac mám toho popísaného, keď zle bolo, ty vieš … ale zas kopa ľudí miesto toho bude nariekať nad svojím osudom a všetkým naokolo sa sťažovať .. A niektorých ľudí by som strielala .. a niektorí to nechápu .. dá sa niečo iné s tým robiť? Keď mám radosť, žijem .. neriešim; a chcem písať a nejde to, sa musím nútiť; vôľou alebo aj chemicky -- A potom môže nastať situácia, ako jedna známa volala dekanovi brnenskej univerzity a nadšene mu vykladá - už som na to došla, zmyslom a cieľom všetkého je LSD + MDMA …. Kľudne si dajme eseje .. síce mi to trochu pripomína vysokú školu (a takú koncentráciu debilov ako na VŠ som naozaj nikde nestretla) .. ale aspoň by sa tým dokázala nejaká snaha, pokus - uciť sa, vytvárať ... Kto chce diskutovať o drogách, nech napíše aspoň jeden report, ktorý bude o niečom inom ako o tom, že sme sa ujebávali celú noc … atď. atď. Ach jo .. ale našťastie stále sa predsa len dá vyselektovať niečo dobré a hodnotné .. aspoň jedného vzácneho človeka za rok .. Mne to stačí. Zázrak. A darí sa zatiaľ. Podľa mňa to nie je lenivosť ani pohodlnosť …. len sa zabúda na sny .. prispôsobuje sa .. lebo málokto vie priznať, že predsalen - čosi tušil a videl .. možno dávno, ale predsa … jednoduchšie je zapadnúť - jeden za všetkými, nie jeden sám za sebou …. A potom sa objaví ten starý muž, the inmost light a ja viem - len nezabudnúť, nezabudnúť !!

Proměnit pozemské věci v kouř, říkaval, je snad jediná radost, kterou můžeme učinit Bohu.

Tak som si trochu zalistovala v minulosti - sú veci, na ktoré sa vôbec nepamätám. Ale keď som sa raz dávno v nich prehŕňala, tiež podobný pocit som mala - preboha, až takto? Nenávisť a strach, vitaj doma. Utekanie pred sebou, hľadanie samej seba … Veci boli, veci sa diali … nenávisť je možno preč. Teda nie je už taká - ako tam. Trebárs ako keď som po ´benzách´ ležala .. Je zvláštne - ten zážitok s LSD - -Trans:formace-, bol taký potrebný, taký prekvapujúci -- ako sa všetko točí a premieňa … Ale aj naposledy to MDMA - keď mi bolo tak veľmi smutno za mojimi psami - hovorím si, čo som zabudla, čo som videla? Len všetko je také .. ťažké. Veľmi ťažké je byť silný.

..aká si v mojich snoch…? Ako si ťa pamatám …hlavne tá energia, čo z teba vyžaruje je tak zvláštna a tajomná, atmosféra v tvojej izbe the moment of glory…….

Žižkov. Úzke ulice, vysoké domy, vysoké stromy - šero. Izba, kam nikdy nezasvieti slnko. Otvorené okno. Závesy, akej farby? Povievajú. Ticho, čas sa láme na márne kúsky ... Kľud, sme doma. Koľko ciest je do pekla na Žižkove? Tá jedna tam ešte stále je, vždy, vždy keď idem cez okrúhle námestie sa pozriem - a je tam a my tam sedíme presne ako v ten deň - šero, tiene, dážď, ticho, smiech ... Pýtala som sa ťa, či nám tam na druhej strane bude lepšie; ale miesto odpovede začal padať dážď, sedeli sme, vykríkla si -- smiech, naposledy. - Niekedy mám pocit, že sa už nikdy neuvidíme; ako napríklad teraz. Tie sny, tie sny -- atmosféra v mojej izbe, moment of glory. Moment of glory. Má to v sebe akúsi tragiku, úprimnosť býva vačšinou tragická; kecy, pokus o úprimnosť, blázon, tragický klaun. Moment of glory. Tmavé žižkovské byty s otvorenými oknami a farebnými závesmi. Špinavé kľukaté ulice - Žižkov je temný, hovorievala som. Nádherné slnečné Vinohrady, usporiadané, prehľadné .. Moment of glory. Vrátila som sa na Žižkov .. nakoniec, dole na Husineckú, pod oknami sú kolajnice a každú chvíľu ide vlak .. sedávam v kuchyni na okne, vysoko, veľmi vysoko a pozerám na Prahu, lietam ponad domy, obzerám si ju .. vrátila som sa, lebo čoskoro odídem, dúfam. Neviem čo robiť. Sen? Čokolvek. Nikdy by ma nenapadlo, ze to bude methamfetamin .. bola som si istá, že z tejto strany mi nič nehrozí ani náhodou. Hitler je zlý. Nepoznám nikoho, kto by si to prešiel, neviem čoho sa chytiť. Som dôkladná. Čo iným trvá päť rokov, stihla som za deväť mesiacov -- ako sa mi to podarilo? Záhada je to aj pre mňa .. Možno si ale nechcem spomenúť, čosi si priznať - vymenila som opiáty za meth, z lásky k opiátom som sa ich vzdala ... Jakoby touha po něčem i odmítání téhož šli ruku v ruce .. dva kubíky na týždeň i.v., 8000-10000 korún mesačne. Kde na to beriem netuším. Na liečenie hmm .. hovorím, že pôjdem maximálne na detox a potom podpíšem reverz a idem preč, desí ma predstava byť niekde štyri mesiace a režim a aktivity a vôbec ako to tam chodí .. Kam? Preč z Prahy hlavne, chcem mať kľud a písať knihu - o sebe, pre seba .. a pre teba napíšem časť o tom, koľko ciest do pekla je na Žižkove .. Nemám kam ísť. Ale nič viac už ani nechcem, len tú knihu a hotovo celý tento život. Písať knihu je ako pokladať otázku, napísať je ako dostať odpoveď. Tázající se obdrží takovou odpověď, která je mu zapotřebí. (...) Přítomnost je věčná a skrývá každou odpověď neporušenou ve svém lůně; kdo klade otázku minulosti a budoucnosti, může ji kdykoliv zodpovědět z událostí přítomnosti, klade-li otázky správně a dovede-li je volat přes práh života. ... prah života, Praha magická, Praha impresionistická. Meyrink a jeho loutky. ... Kvôli methamfetaminu nemôžem písať, vôbec, veľmi ťažko mi to ide; to je jediný dôvod, moja jediná motivácia, málokto tomu rozumie - čo tam nejaké písačky, to je teraz to posledné .. Ah áno? A čo je prvé? Zaradiť sa naspäť do života? .. Nikdy by ma nenapadlo, že sa dostanem až takto ďaleko - 23 rokov, 5. ročník na medicíne .. málo či veľa? 8 rokov. Chcem cvičiť Seilon popritom, môj pes, čo ma čaká v Bratislave .. túlať sa, len my dve, človek a pes, ďaleko od ľudi, dakde uprostred medzi nebom a zemou ...

Vieš, že keď si v zime lahnem vonku na zem, tak už necítim viac zimu a hviezdy sú tak blízo, že sa ich možem dotknúť? - Načo ti je nôž? Chceš vyrezávať ornamenty? - Áno, do rúk ... len tak - len tak utekám studenou nocou kým nespadnem od únavy do snehu .. len ja a hviezdy.

---