Vrah...

Opustil si ma, odišiel si mi. Včera. Presne pred 24 hodinami.
Si tam, kde neviem aké to je.
Pokúšam sa hádať, snívať, predstavovať si.
No keď zatvorím oči, stále vidím tvoje posledné hlboké nádychy a potom zrazu nič.Dýchal si tak, ako dýchavaš, keď sa ti niečo sníva.
Však sa ti niečo snívalo aj teraz? Však niečo krásne? Však?
Srdce ti ešte pomaličky slabučko bije.
"Už je na druhom brehu" hovorí mi lekár.
Ten jediný mi dal pocítiť TO teplo. Ten jediný.
Len ma ticho držal za ruku a vravel, ako ti je už teraz dobre. Že nic necítiš, len úľavu.
Posledný raz mi stisol ruku, ktorou som hladila tvoju hruď a odišiel.
Pozeral si sa na mňa? Pozeral si ako mi slzy stekajú do tvojho kožúška?
Musel si pozerať! Musel si to vidieť!
Tvoje oči, veľké otvorené, boli upreté dopredu. Nevedno kam, možno na mňa, možno nie. Nedalo sa rozonať, kam pozeráš. Nikdy predtým som nevidela takýto pohľad! Položila som ti hlavu a snažila sa ti zatvoriť ich, nech pokojne spíš.
Nechcel si ich zatvoriť. Prečo? Prečo si na mňa upieral ten sklený pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem?
Pozeral si sa na mňa predsa z výšky! Prečo si ma musel ešte takto trápiť?
Utekala som do domu zobrať plachtu, do ktorej ťa zabalím. Vošla som do izby, otvorila som skriňu a vyberala plachty. Biele plachty.
Potom som sa zasekla.
Prišla som k svojej posteli a zobrala svoju plachtu. Tú, na ktorej sme spávali spolu.
Len poslednú noc sme nespali na posteli. Nemohol si chodiť, nemohol si sa dvihnúť. Rozprestrela som deku na zem k posteli a položila som ťa na ňu. Nemohla som zostať sama v posteli! Niečo mi vravelo, že táto noc bude naša posledná. Nemohla som ťa tam samého nechať. Ľahla som si k tebe na deku a celú noc som ťa hladila. Nechcela som spať, chcela som byť s tebou! Len s tebou!
Teraz si ležíš pod višňou. Tam kde rastú tie krásne tulipány a narcisy. Tam, kde boli tie krásne krvavé pivoňe kedysi. Čoskoro ti tam zasadím krásne kvietky. Presne tam, kde ležíš. Budú krásne. Pre mňa tie najkrajšie.
Doteraz som nevedela pochopiť, keď na pohreboch svojich detí, alebo mužov ženy začnú plakať, kričať: "Nie, on nemôže dýchať! Nezakrývajte ho!"
Teraz už viem aké to je. Viem to! Až teraz!!!

Stále ťa hľadám, stále počujem tvoje kroky na plávajúcej podlahe v jedálni. Stále počujem ten zvuk, keď si večer pil vodu a potom si začal kašlať. Keď si chcel ísť von a mne sa nechcelo vyliezť z postele, tak si na mňa upieral pohľad, ktorý som cítila aj cez hrubú perinu.
Túto noc som nespala. Zatvorila som oči a videla som ťa ako tam ležíš s očami otvorenými dokorán. Tie oči, veľké zelené oči. Sklený pohľad. Ešte si bol teplý... ale už si to nebol ty.
Keď som tie oči otvorila, hľadala som ťa... Ani som nedýchala, ako som počúvala, či sa niečo nepohlo v izbe, či si náhodou len nepreložil hlavu z jednej strany na druhú.
Keď som počula čo i jediné šuchnutie, dvihla som hlavu a pozerala som sa po izbe, či som nemala len zlý sen. Či neležíš pokojne pri mne a neodfukuješ si.

Ale neodfukuješ.
Keď sa ma doktor spýtal "Už môžem?", tak som mu len cez slzy v očiach prikývla, nedokázala som zo seba vydať ani hlások.
Týmto som ťa stratila. Odsúdila som ťa za niečo, čo si nikdy neurobil.

Prečo?
Prečo som to urobila.
Bol si so mnou 13 rokov. Bol si so mnou vždy, keď som to potrebovala. Keď mi bolo smutno, prišiel si za mnou a začal do mňa šťuchať čumákom, začal si ma škrabať labkou a túlil si sa ku mne. Chcel si, aby som ťa škrabkala. A keď som začala, tak si ma začal zúbkami štípať ako sa ti to páčilo. Bol si tu pre mňa vždy, aj keď som ti hrozila, aj keď som ťa odstrkovala, alebo ti nedopriala všetko čo si chcel. Vždy si mi dával všetko to krásne zo seba. Všetko to, čo si mohol.

Tak prečo som ťa zabila? Prečo som mu dovolila pichnúť ti tú injekciu?

PREČO???!!!