Life´s a Bitch - cast 10.

Na okamih ma ovládla túžba poslať všetkých a všetko do horúcich pekiel a tváriť sa, že nie je piatok, ale sobota. Potom sa mi pred očami premietla alternatíva dňa stráveného s Kazuom a jeho slaboduchým úsmevom a okamžite som vystrelil z postele.

Ukázalo sa, že som sa dostal z dažďa pod odkvap. Kazuo zabudol na svoj sľub (alebo skôr vyhrážku), že ma bude do školy voziť autom a tak som bol nútený prejsť tých pár kilometrov pešo a v daždi (pýtate sa, prečo som si nevzal dáždnik? Ja som si túto otázku položil tiež. Bohužiaľ až vo chvíli, keď som mal školu na dohľad a moja zásoba nadávok na zasraný dážď sa vyčerpala).

Dážď však nezabránil niekoľkým prváčkam, aby nastavené na „love-love mode“ neblokovali cestu k mojej skrinke. Nie že by čakali na mňa: chvalabohu, to nie. Zato som mal tú smolu, že hneď po mojom príchode sa zjavil aj objekt ich túžby, pohľadov a transparentov (MIYAGI RULEZ alebo MIYAGI JE KRÁĽ!). Elegantne mávol rukou s dlhými, štíhlymi prstami a skupinka ježibáb okamžite vytvorila koridor. Chýbajú už len pionierske šatky a hymna, zaškeril som sa nevrlo, keď ma jedna obzvlášť vyvinutá blondína odstrčila, aby mala na hviezdu basketbalového tímu lepší výhľad.

„Zmizni, krava,“ vyštekol som, keď mi ďalšia stúpila na nohu a pozrela na mňa pohľadom, ktorý jasne hovoril o tom, že nemám právo dýchať ten istý vzduch, ako Jeho Veličenstvo Miyagi (podotýkam, že toto oslovenie nie je môj výmysel, Naozaj som ho už zopárkrát počul, doprevádzané zasneným pohľadom a vzdychmi, ktoré naznačovali žalúdočné problémy).

Dievča sa rozbučalo ako šialená krava, až na to, že úbohý kus hovädzieho dobytka nechrlí slzy takými prúdmi.

„Čo si jej urobil?“ opýtal sa okamžite Miyagi, ktorý mal nanešťastie skrinku len sotva meter od mojej (k tomu trpel hrdinským syndrómom) a práve sa teatrálne prehrabával v hromade listov označených srdiečkami. Smrdeli lacnými voňavkami tak silno, že som to zacítil aj ja o kus ďalej.

„Daj mi pokoj, kretén,“ zvozil som aj jeho za sprievodu zdesených híkaní (napodiv nie stáda somárov, ale stáda o nič inteligentnejších prváčok).

„Dávaj si pozor, čo a komu hovoríš, Furugawa,“ zamračil sa, očividne nezvyknutý na nejaký prejav nesúhlasu s jeho božskou podstatou. Ó, takže Veličenstvo vie moje meno...

„Drž hubu,“ zamrmlal som a zmizol som skôr, ako ma jeho fanklub stihol zlynčovať. Mal som dosť mizernú náladu aj bez nejakého namysleného hoväda...

Zato môj deň sa nijako nevylepšil, hoci som vynadal hneď niekoľkým ľuďom a dokonca som sa pohádal aj s profesorkou. A keďže som metódy jej známkovania kritizoval pomerne ostro a nahlas, ocitol som sa na príjemnom rozhovore v riaditeľni. Dementný telocvikár si zmyslel, že som bol fajčiť za školou (premáhal som svoju odpoveď v znení Komu asi?) a nechal ma obiehať ihrisko dookola ako nejakého väzňa v nápravnovýchovnom ústave ešte pol hodiny po tom, čo sa ostatní odobrali do spŕch a domov. Keď som si dovolil byť po dvanástom kole trochu zadychčaný, víťazoslávne sa na mňa zazubil a „vedecky“ mi zdôvodnil, prečo fajčiari žijú kratšie a nestačia s dychom. Potom sa pochválil, že on nikdy nefajčil (opäť som prehltol dobrú radu, že by možno mal) a blahosklonne ma vypustil zo svojich pazúrov.

Typické ukončenie školského dňa prebehlo v podobne príjemnej atmosfére: šatne smrdeli ako chliev a podobne aj vyzerali. V sprchách tiekla len studená voda a čisté uteráky došli... nebolo veľmi príjemné pochodovať svetom v uniforme nasiaknutej vodou, ktorá mi ešte stále stekala z vlasov a rýchlo sa vpíjala do tkaniny. Otvoril som skrinku a takmer som sa neudržal na nohách, keď ma ovalilo čosi, čo snáď malo byť voňavkou, ale v podobne koncentrovanej miere to mohlo jedine leptať sliznicu dýchacích ciest. Uškrnul som sa: nepochybne to mala byť primitívna pomsta dievčatiek, ktorým som znesvätil ich modlu.

Vytiahol som ruksak, nechutne napáchnutý tým svinstvom a okamžite ma zaujala malá obálka: že by ešte aj antrax? Alebo listová bomba?

Hoci to bolo absurdné, obálku som otváral o čosi opatrnejšie, než bolo normálne. Nezmyselne mi odľahlo, keď som vovnútri našiel len lístok popísaný jednoduchými, oblými znakmi.

O šiestej na streche. Budem čakať.

Na okamih som sa zamyslel: že by som predsa len predstavoval objekt snov nejakej bláznivej prváčky? Priznávam, že nepatrím k lámačom dievčenských sŕdc, možno i preto, že môj zovňajšok ma trápi zhruba ako výrub dažďových pralesov. A ja nie som zrovna veľký ekológ.

Pozrel som na hodinky: 18:27. Je možné, že tam ešte stále čaká, napriek tomuto dažďu?

Pokrčil som plecami, zabuchol dvierka skrinky a zamieril som na strechu.

Presne ako som predpokladal, nikto tam nebol. Zamračil som sa na šedé mraky, ktoré pokrývali oblohu a neprestajne na mňa púšťali toľko vody, že by spôsobila záplavy aj na Sahare.

„Dosť ti to trvalo,“ ozvalo sa za mnou. Najprv som sa strhol a potom som si povzdychol - takže pomsta. Pekne v súkromí, aby nikto nevidel, ako si špiní ruky.

„Ak mi chceš dať po papuli, Miyagi, tak si poslúž,“ rezignoval som. Nemal som šancu zmiznúť, ak som len nechcel skákať zo strechy: opieral sa totiž o stenu kúsok odo dverí. Ja idiot som si ho nevšimol, vynadal som si, no nebolo mi to nič platné. Miyagi sa len trochu samoľúbo uškrnul:

„Púšťaš do gatí, Furugawa?“

„Nerozdrapuj sa už, tu ťa nemá kto obdivovať,“ zavrčal som nenadšene. Bolo mi viac menej jasné, že dostanem po hube, tak prečo sa mu podlizovať? (zbytky zdravého rozumu mi našepkávali - pretože má takmer meter deväťdesiat, ale neuznal som za vhodné počúvať)

„Určite?“ uškrnul sa provokatívne a odlepil sa od steny, o ktorú sa doteraz opieral. Musel som uznať, že v mokrej uniforme a s vlasmi lepiacimi sa na tvár vyzeral pomerne impozantne, no v tej chvíli by som omnoho viac ocenil, keby som mal aspoň nejakú šancu, že sa z toho vyvlečiem s celou čeľusťou.

„Už pomerne dlho mi piješ krv, Furugawa,“ oboznámil ma so všeobecne známym faktom – bol som jedným z mála, ktorí neakceptovali jeho vládu na škole a zároveň jediným z toho mála, ktorý si to nemohol dovoliť. Zároveň ku mne pomaly pristupoval a ja som poslúchol pud sebazáchovy, ktorý mi kázal cúvnuť.

„Ty sa bojíš?“ opýtal sa (alebo skôr skonštatoval) pobavene a ani ho nenapadlo zastaviť. Čo som na to mohol odpovedať? Pravdivé áno bolo príliš potupné a odvážne nie výrazne nepravdivé. Preto som sa len zamračil, aj keď to nemalo ten odstrašujúci účinok, aký som obvykle zaznamenával u väčšiny ostatných ľudí.

„Už som si začínal myslieť, že nie si až taký idiot a neprídeš,“ nadviazal znovu rozhovor. Rozhodol som sa neprovokovať sarkastickými odpoveďami, keďže som prišiel k zisteniu, že za mnou sa nachádza už len zábradlie.

„Skočíš sám, alebo ti mám pomôcť?“ zastal asi na dva kroky odo mňa a pobavene si ma premeriaval. Uznávam, muselo byť celkom zábavné vidieť falošnú odvahu a pravý strach v mojich očiach, hoci som vtedy nedokázal oceniť vtipnosť situácie z jeho pohľadu.

Stále som mlčal, a tak opäť prehovoril on:

„Očakávaš, že dostaneš po papuli, však?“

Mechanicky som prikývol a Miyagi posmešne nadvihol obočie:

„V poriadku. Už mám dosť tých tvojich drístov.“

Rozohnal sa a naozaj mi jednu zavesil. Zachytil som sa zábradlia, aby ma sila úderu nezrazila k zemi – naozaj mal silu, okamžite som pocítil chuť krvi z rozbitej pery.

„Tak, toľko by snáď stačilo k tvojim očakávaniam,“ povedal úplne pokojne a pristúpil ešte bližšie. V tej chvíli mi prebehol mysľou celý život, pretože mi nenapadlo žiadne vysvetlenie, než to, že ma ide skutočne zhodiť zo strechy. Bolo to dosť nelogické, uznávam, ale rozhodne sa to dalo čakať viac, než to, že vytiahne vreckovku a podá mi ju. Keď som prekvapene prijal biely kus látky (mimochodom rovnako premočený, ako celá jeho i moja uniforma), bez slova sa otočil a odišiel.

 

góh

 

„Už si to počula? Miyagi vraj včera večer zmasakroval Furugawu, pretože mu pretiahol dievča,“ ozvalo sa neďaleko mňa a ja som podráždene zodvihol hlavu od algebry, ktorú som sa pokúšal vtĺcť si do hlavy. Samozrejme. Verné členky Miyagiho fanklubu, s odznakmi nesúcimi písmeno M na sakách a bez akýchkoľvek mozgových závitov.

Nižšia z nich, druháčka Saiyo, ktorú som doteraz považoval za tvora inteligentného, sa nervózne zachichotala a prikývla:

„Počula som, že mu zlomil kľúčnu kosť a potom hrdinsky zavolal záchranku.“

Aha. A kňaza náhodou nie? Prípadne pohrebnú službu, pomyslel som si zúrivo. V noci som takmer vôbec nespal a na nálade mi nepridala ani ranná novinka, ktorá sa po škole stihla rozšíriť ako požiar (samozrejme s patrične upravenými faktami a vždy novými prikrášleniami).

„A môžete mi, dámy, objasniť, ako presne vyzerá zlomená kľúčna kosť? Nie som si totiž istý, že som si tohto zranenia vedomý,“ zasiahol som do debaty, kým ma stihnú vyhlásiť za mŕtveho a Miyagiho za národného hrdinu.

Obe sa strhli. To je ale nečakané, zbadať človeka, ktorého práve ohovárate, o pár metrov ďalej, však? A ako som sa šikovne skryl, keď tak nenápadne číham na tej lavičke, rafinovane maskovaný knihou... vyčítal som z ich pohľadov a zaškrípal som zubami. Nepochybne v tom má prsty ten sviniar: ani na držku nemôže nikomu dať, aby sa nenechal ospevovať. Kretén.  

„Furugawa...“ ovládla sa Saiyo ako prvá a žiarivo sa usmiala: „Som rada, že si v poriadku. Takže to boli len klebety?“

Som rád, že ti došlo.

„Mal si to teda len naštiepené?“

Odvolávam...

Zodvihol som sa, aby som im dokázal, že som perfektne v poriadku (aspoň po fyzickej stránke). Obe sa zatvárili mierne sklamane, keď som cestou ku škole ani nekríval.

„Hej, Furugawa...“

Bože, ja som musel byť v minulom živote prinajmenšom Hitlerom... čím iným by som si zaslúžil ešte aj tohto imbecila?

„Čo by si rád, Miyagi? Zlámať mi tú kľúčnu kosť, prípadne aj väzy a vystavať si slávobránu na mojom hrobe?“

Zatváril sa zmätene a na moje neartikulované zavrčanie sa odtiahol o kúsok ďalej od dvier mojej skrinky, o ktoré sa doteraz „elegantne“ opieral. Otvoril som ich dosť prudko, no bohužiaľ sa mi nepodarilo trafiť ho.

„O čom to melieš? Akú kosť?“

„Tú, čo si mi minulú noc zlámal, potom si mi poskytol prvú pomoc a na vlastnom chrbte ma odvliekol do nemocnice,“ zavrčal som rovnako nepríjemne a Miyagi si povzdychol:

„Takže už si to počul.“

„Nie, ja som absolútne hluchý, slepý a navyše mi nervové zakončenia nedosahujú do mozgu,“ odvetil som a zaplesol som dvierka skrinky. Mal som v úmysle odísť a cestou skopnúť zo schodov prvú vyškierajúcu sa strigu, ktorá sa mi pripletie pod nohy, no zastavil ma.

„Počkaj, Furugawa... no tak, nebuď vôl...“

„Kto, ja? Prepáč, ale nie som to ja, kto po škole šíri povesti o svojej sile. Ak ti mám povedať pravdu, príliš si sa tým nevytiahol, pri mojich stosedemdesiatich štyroch centimetroch nie som nejaká zaujímavá trofej.“

„Čo tým chceš povedať?“ uprel na mňa pohľad, ktorému dievčatá hovorili nevinný a ja kravský.

„Chceš to hiraganou alebo azbukou?!“

„Netrep, Furugawa. Rozprávaš z cesty.“

„Čo keby si z cesty šiel ty?!“

„Pozri, pozri, Sakura, tam je Miyagi a Furugawa... myslíš, že medzi nimi niečo je? Ayu-sempai prisahala, že áno...“

Otočil som sa, aby som zbadal pôvodcu tejto hlášky, no zazrel som len prameň príliš anonymných čiernych vlasov miznúci za rohom. Tak na toto už vážne nemám nervy. Ja a ON???

„Ospravedlň ma, cukríček,“ zasyčal som a preletel som chodbou skôr, než som stihol začuť dievčenské drísty o tom, že som vlastne upír a Miyagi exorcista.

---