Life´s a Bitch - cast 14.

Bola to úplne otrasná budova zo železobetónu a skla a mimovoľne mi napadlo, že v tejto architektonickej pohrome určite nemá prsty Kazuova firma. Keď som vošiel dovnútra, hrôza prvého dojmu sa ešte prehĺbila – všetko bolo studené, kovové a šedé. Keďže z výťahu vyliezlo čosi o rozlohe dva krát dva metre v čiernom obleku a dvoma nepriestrelnými bodyguardmi za ním, rozhodol som sa pre schody. Zbabelo a zbytočne: vystúpať dvanásť poschodí bolo veľa aj na mňa, a navyše schody z plexiskla boli hrozivo priesvitné. Podotýkam, že pozerať sa pod nohy na dvadsať metrov voľného priestoru nebol príliš príjemný zážitok. Ako hovorím – otrasná budova.

Na dvanástom poschodí bola okázalo veľká chodba – snáď by som mal povedať vstupná hala. Bolo to čosi okrúhle, vyložené mramorom a s fontánou v strede. Na stenách viseli čarbanice, ktoré osvietenejší ľudia nazývali abstraktným umením. Na okamih som sa pristavil pri zelenom fľaku na modrom podklade, ktorý autor nazval „Malá morská panna“ – dvere s menovkou Kazuo Shimazawa ma však zaujali o čosi viac. A musím povedať, že som na ne zízal o čosi dlhšie a nervóznejšie.

„Chej, usmerkanec, štó tu chceš?“ zaznelo spoza mňa a mne už dokonca ani nenapadla štipľavá odpoveď. Presnejšie, zabudol som ju v momente, keď som sa otočil a oproti mne stál ďalší chlapík ako vystrihnutý z gangsteriek. A nedalo by sa povedať, že z úlohy kladného hrdinu. Hoci mal na sebe len župan z pomerne nechutnej a drahej lesklej látky, jeho vyholená lebka a drak vytetovaný na nej vyzneli naozaj pôsobivo.

„Ja... ehm... he...“ vypadlo zo mňa. Chlapík sa zamračil:

„Počuvaj, niekócho mi pripominaš...“

Záporne som pokrútil hlavou. Na nič iné som sa nezmohol.

Spoza dverí, z ktorých vyšiel, sa ozval ženský hlas poznačený množstvom cigariet a alkoholu:

„Kde si tak dlho, Váňa?“

Čo je toto za blbé meno, prehnalo sa mi hlavou.

„Póčkaj, zlato, nejáky špión sa tu móta...“

„Tak to s ním rýchlo vybav,“ odkričal ženský hlas späť a chlapík na moje zdesenie vyzeral, že to s tým revolverom myslí naozaj. No vážne, povie mi niekto, prečo dnešní starnúci podnikatelia nosia vo vreckách županov zbrane???

„Ták, ty mály smrad, póvedz Xienovi, žé sa ma nézbavi, kým nézaplati tých ósemdesiat mélonov!“

Vraví sa, že v živote treba vyskúšať všetko, ale mali by byť isté výnimky. Napríklad situácia s hlavňou revolvera opretou o bradu a so stenou za chrbtom.

„Ja ne-nepoznám žiad-neho Xianga,“ vykoktal som sa snažil som sa neotvárať ústa príliš pre prípad, že by sa nejakým nedopatrením zbraň zaktivovala. Nemal som čas na logické úvahy o spúšti a jej stláčaní, takže možnosť náhodnej smrti s mozgom na stene sa mi zdala celkom reálna.

Chlapík si ma podozrievavo premeral a potom si strčil revolver späť do vrecka.

„Zásrani Číňania, vsjo rovnáko,“ zamrmlal a tresol za sebou dverami práve vo chvíli, keď sa otvorili dvere výťahu.

Zosunul som sa popri stene a strnulo som zízal na miesto, kde pred chvíľou stál cudzinec a snažil sa mi vystreliť mozog z hlavy a teraz tam bol len pomerne pekný výhľad ponad mesto.

„Hej... hej! Hej, ty tam na zemi!“

Odtrhol som prázdny pohľad od okien a zadíval som sa na zjav, ktorý vyzeral v tejto budove podobne nepatrične, ako ja sám. Bola to žena neurčitého veku, s hrejivým úsmevom a rovnako hrejivými tmavými očami za ružovými sklami lenoniek, ktoré trónili na jej nose s piercingom. Jej čierne vlasy boli ostrihané veľmi, veľmi nakrátko a jej štica svietila rovnako ružovou farbou ako jej okuliare. Mala na sebe čiernu bundu, ktorá niesla minimálne pol kila rôznych kovových cvočkov, zicheriek a odznakov s nápismi ako FUCK ME IF YOU DARE TO. Celkový dojem dotvárali aj žiarivo zelené široké nohavice zastrčené do vysokých vojenských kanád.

V ruke držala tašku s nič nehovoriacim názvom obchodu. Trčalo z nej množstvo krabíc a dve hrdlá fliaš. Natiahla ku mne voľnú ruku a keď som ju prijal, pomerne energicky ma vytiahla na nohy. Nebola oveľa nižšia než ja sám a ku Kazuovým dverám pristúpila o čosi rozhodnejšie. Jednoducho ich nakopla a zarevala:

„Okamžite otvor, ty lenivý bastard, lebo tie dvere vyrazím!“

Milo sa na mňa usmiala a žmurkla:

„Poznám ho. Inak neotvorí. Snaží sa ma zbaviť; no vieš si to predstaviť?!“

Úprimne som si pomyslel, že viem, len som však pokrútil hlavou a ona sa rozosmiala:

„Ešte v šoku, hm? Ten Ivan odvedľa má spôsoby ako orangutan – čo by si aj čakal od šéfa ruskej mafie.“

Ruská mafia?! Tak toto je už na mňa veľa. Kde to Kazuo žije?

„Je... je Kazuo doma?“ opýtal som sa potichu a dúfal som, že na mňa nechápavo pozrie a povie, že tu nikto taký nebýva. Že sa sem presťahovala nedávno a že ešte nezvesila starú menovku.

Namiesto toho sa zamračila, nakopla dvere ešte raz a pustila tašku na zem. Potom po mne začala revať:

„Ako si to dovoľuješ, ešte sem liezť po tom všetkom, čo si spôsobil? Dofrasa, a taký to bol pekný vzťah, kým si ho nezničil! Je teraz celkom na dne a to len kvôli tebe, ty malý, špinavý, odporný...“

Na chodbu vyletel ruský „veľvyslanec“:

„Jé to špión? Já som to...“

„Zavri hubu! Zalez si do svojej ruskej diery aj so svojou čínskou šľapkou a zhni tam!“ zarevala žena. Očividne predsa len nevidela svet cez ružové okuliare, prípadne lenonky.

„No čó si to...“ začal Rus naštvane. Ženská nakopla dvere do tretice a znovu zvrieskla:

„Zmizni! Už aj vypadni, kretén! Rieši sa tu vážna súkromná záležitosť a okamžite...“

Ďalej nedopovedala. Nielen že sa za mafiánom veľmi rýchlo zatvorili dvere (a prisahám, že som počul aj štrkotanie kľúča v zámke), ale otvorili sa aj dvere, ktoré obšťastňovala hlučnými kopancami. Zjavil sa v nich Kazuo.

„Ak je to také súkromné, nerev tu na celý barák.“

Pozrel na mňa a pokrútil hlavou:

„A navyše toto nie je ten, koho myslíš.“

Žena na okamih stratila vietor z plachiet a potom sa vrhla na neho:

„Čo si to ty za človeka, pretiahnuť celý svet a potom sa trápiť, si ty vôbec norm...“

Prikryl jej ústa rukou a znovu na mňa vrhol pohľad, ktorý by mohol zabíjať.

„Čo chceš?“ opýtal sa chladne a ja som len pokrčil plecami. Prekvapilo ma jeho správanie, jeho návštevníčka, dokonca i to, v akom bol stave. Ani sa nenamáhal prezliecť sa z pyžama: vlastne pochybujem, že sa unúval vôbec vstať z postele. Pod červenými očami mal tmavé kruhy a zdalo sa mi, že schudol, hoci to mohol byť len dojem vyvolaný jeho netradičným zhrbeným postojom a strapatými vlasmi. Nikdy, za celú dobu, čo ho poznám, som ho nezažil takého zdrveného a to som bol obvykle osobou, za ktorou šiel, keď potreboval zdvihnúť náladu.

„Rozprávať sa,“ navrhol som neisto a Kazuo sa oprel o dvere. Nezdalo sa mi, že ma mieni pustiť dnu tak ľahko. Žena vak prekĺzla popri ňom a zachytil som pár neveľmi spisovných výrazov na Kazuovu adresu.

„Zavolám ti Ivana, môžeš sa rozprávať veľmi dlho. A aj si s tebou niečo zahrá... ruskú ruletu, napríklad.“

Nahodil som šteňací pohľad. Obvykle zaberal... a áno... nie. Kazuo odolal a zamračil sa:

„Prestaň. Už mám toho divadla dosť.“

To ma vážne nasralo. Je len málo vecí, ktoré mi dokážu naozaj poriadne zodvihnúť adrenalín a ešte menej ľudí s touto schopnosťou. Kazuo ju očividne dostal do vienka, pretože dokonca dosiahol, že som sa vykašľal na hrozbu ruského revolvera a začal som ziapať:

„Naozaj? Tak ty máš toho dosť? Myslíš, že ja nie? Do riti, máš skoro štyridsať a stále ti nedochádza, že nemôžeš chodiť po svete, vyspať sa s každým, kto sa ti zapáči a potom odísť! Možno to nevieš, ale ľudstvo neexistuje len pre tvoje osobné potešenie a ja a moja rodina tiež nie!“

Uškrnul sa:

„Naozaj? Mal som dojem, že sa bavíš tak ako ja.“

Nechápem, prečo sa tváril tak udivene, keď som mu jednu natiahol. Vážne to nečakal?!

Vyvalil na mňa oči a dotkol sa postihnutého miesta. Pomerne pekne očervenelo na jeho bledej tvári. Na moje udivenie nezaplesol dvere, ale poodstúpil a zavrčal:

„Ak už po mne musíš vrešťať, aspoň to nerob na chodbe.“

Pochopil som to ako pozvánku a vošiel som.

Bytom sa ozýval pomerne príjemný komerčný rock a Kazuo zakričal:

„Vypni to, Jo! Niektorí ľudia sú tu v depresii!“

„A to sa má kvôli tvojmu narcizmu prestať točiť Zem?“ znela odpoveď a žena sa veselo zaškerila. Napriek tomu hudbu vypla.

Za tých zopár minút sa stihla zbaviť bundy, kanád a lenoniek: na jej upnutom čiernom tielku žiarila lebka s cigaretou medzi zubami a pivovými zátkami v očniciach.

Ešte stále na mňa trochu zazerala, keď si Kazuo povzdychol a predstavil ma:

„To je Ichiro.“

Na to sa žena rozžiarila a objala ma.

„Tak to si potom skoro môj synovec!“

„Prestaň s tým,“ požiadal ju Kazuo a zosunul sa do pohodlného kresla pohodeného v otvorenom priestore bytu. Hoci počas obyčajných dní to mohol byť pekný a príjemný byt, dnes odrážal duševný stav jeho majiteľa: všetky závesy boli zatiahnuté, kusy oblečenia a novín spolu s plechovkami boli rozhádzané všade navôkol a žena nevyzerala ako niekto, koho baví upratovanie.

Potom mi došlo, čo povedala:

„Vy ste Kazuova sestra?“

„Tykaj mi, prosím, a volaj ma Jo!“

Pozrel som na Kazua – jej meno neznelo veľmi japonsky. Pokrčil plecami:

„Už asi desať rokov od každého chce, aby ju volal Jo. Nepýtaj sa, ako na to prišla, lebo v rodnom liste má zapísané Sakura.“

Zacerila sa a prebehla pár krokov k barovému pultu, ktorý oddeľoval kuchyňu od zvyšku priestoru. Veselo po mne hodila plechovku piva a späť sa vrátila s fľašou a pohárom v ruke. Naliala si niečo priezračné, čo zaplnilo byt alkoholovým oparom a fľašu vtisla Kazuovi do rúk. Na moje prekvapenie z nej okamžite výrazne odbudlo a Kazuo sa unavene hodil medzi vankúše na gauči.

„Tak čo chceš?“ opýtal sa a Jo mi nenápadne kývla, aby som sa posadil. Kreslo oproti Kazuovi bolo jediné, ktoré nenieslo stopy dlhého času, ktorý uplynul od poslednej návštevy upratovačky, takže som sa doň zvalil a zhlboka som sa nadýchol:

„Chcem vedieť, čo to má znamenať.“

„Každý normálny človek vidí, že sa pokúšam ožrať,“ odvetil milo a znovu si uhol z fľaše. Odolal som pokušeniu povedať, že týmto tempom sa ani veľmi nemusí snažiť a namiesto toho som zavrčal:

„To, ako si ničíš pečeň, ma nezaujíma. Len mi vysvetli, prečo si mojej matke povedal, že si ju nevezmeš.“

Prišli mi dve odpovede naraz. Tá Kazuova bola sarkastická:

„Snáď ťa to nemrzí?“

„Lebo je teplý,“ odvetila Jo milučko a natiahla sa, aby Kazuovi vydrapila fľašu a naliala si druhý pohár, kým ešte má z čoho.

Kazuo sa zamračil a reagoval štýlom, ktorý mal byť dôstojnou odpoveďou, ale vďaka promile v krvi to celkom nevyšlo:

„Nie som teplý. Som bisexuál.“

Nezdalo sa mi, že by Jo jeho odpoveď nejako vyviedla z kontextu:

„Tak si prihriaty.“

„Ja nie som...“ začal s rozčuľovaním Kazuo. Jo mu vtisla do rúk fľašu a uskočila z dosahu vankúša, ktorý po nej hodil. Na jej šťastie bol Kazuo v príliš biednom stave, aby mal vôbec šancu trafiť.

„Podľa mňa si dokonalý príklad štvorpercentnej menšiny obyvateľstva a môžeš si pokojne založiť aj hárem, ja ti to nezožeriem. Poznám ťa celých tvojich tridsaťsedem rokov, braček.“

Kazuo sa kyslo zaškľabil:

„Si jednoducho úžasná. Poznala si ma už dva roky predtým, než si sa vôbec narodila.“

„Je otrasné, ako sa aj v tvojom stave dokážeš sústrediť na nepodstatné detaily,“ vyletela Jo z kresla a s nadávkami sa rútila do kuchyne, pretože Kazuo vyzeral, že fľaše sa už v jej prospech nemieni vzdať.

„Tak, a teraz povedz, čo naozaj chceš,“ zamrmlal Kazuo a akosi sa mu podarilo posadiť sa relatívne rovno.

„Hovorím: chcem vedieť, prečo si sa na ňu vykašľal týždeň pred svadbou.“

„Nebolo to náhodou to, čo si chcel posledné tri týždne?“

Zamračil som sa: ak to Pán Zodpovedný mieni zvaliť na mňa a čaká snáď aj nejaké pocity viny, tak to sa mýli. Za najúčinnejšiu zbraň som považoval pravdu.

„Pozri, netvrdím, že je príjemné vidieť v role nastávajúceho svojej matky chlapa, s ktorým som pekných pár mesiacov spával...“

„Ja som to vedela!“ zavyla Jo z kuchyne. Zhlboka som sa nadýchol a pokračoval som:

„Ale rovnako nepríjemné je vidieť svoju matku revať ožratú na zemi, keď ten chlap zmizne bez nejakého logického vysvetlenia.“

Vyzeral prekvapený:

„Veď som jej to vysvetlil... vravel som, že by to asi nevyšlo a že si nie som istý.“

Jo sa prirútila späť vo vidine zaujímavej debaty a nehľadiac na vážnosť situácie mu švihla po hlave zloženými novinami, ktoré z nejakej neznámej príčiny zbierala po celom byte.

„Braček, ty si nepredstaviteľný debil. Keby toto niekto podal ako vysvetlenie mne, asi ho hodím pod kamión. To mieniš do konca života odohnať každého človeka, ktorý si zvykne na tvoju otravnosť, egoizmus, zaostalosť...“

„Už by stačilo,“ zavrčal Kazuo a znovu si odpil. Potom fľašu razantne tresol o stôl a vošiel si roztrasenými prstami do vlasov:

„A čo som jej mal povedať? Mal som jej nadrístať čosi o tom, že som teplý a uvedomil som si, že milujem poštára?“

„Možno by si pre zmenu hovoril pravdu, hoci mám dojem, že sa špecializuješ skôr na oblasť školstva,“ neodpustila si Jo. Prekvapilo ma, ako zúrivo zareagoval Kazuo:

„Sklapni, Jo. Nemusíš to rozoberať dookola.“

Na jeho nešťastie, Jo nevyzerala ako niekto, komu vyhrážanie prekáža.

„Ty si mu to nepovedal?“

Ticho.

„Ty si s ním fakt trištvrte roka spával a nepovedal si mu to?!“

„Do riti, Jo, bolo to o sexe! Mal som ho ísť predstaviť našim a predostrieť mu môj životopis?!“

Po prvý raz Kazuo vyslovil podstatu nášho vzťahu. Z neznámych dôvodov to bolelo, hoci som vedel, že by nemalo. Možno to len súvisí s tým typickým mužským egom, o ktorom pojednáva dvojstránka v každom ženskom časopise.

„Podľa toho, aký si zúfalý, sa mi nezdá, že je to len o sexe,“ zdôraznila Jo prítomný čas a pohodlne sa zamrvila v kresle. „Ty si, zdá sa, jediný, kto v tom nemá celkom jasno, braček.“

Zhlboka si povzdychol.

„Jo, nechaj to tak...“

„Alebo mi niečo uniklo?“ vystrela sa a vytrhla mi z ruky stále neotvorenú plechovku piva. Zhruba desať sekúnd jej trvalo, kým plechovku otvorila a poriadne sa napila.

„Naoya,“ zamrmlal potichu Kazuo a Jo vyprskla pivo do priestoru pred sebou. Našťastie to schytal len stôl a stena.

„To si poupratuješ,“ požiadal Kazuo potichu, stále s hlavou zloženou v dlaniach.

„Čo si to hovoril?!“ vyskočila Jo hneď, ako sa prestala dusiť.

„Že ten svinčík si poupratuješ.“

„Nie! To... Naoya sa vrátil?!“

Konečne zodvihol hlavu: zdalo sa mi, že jeho oči sa lesknú o čosi viac, než aby som to mohol dávať za vinu alkoholu. Pousmial sa, aj keď veľmi kyslo a smutne:

„Ako keby niekam niekedy odišiel.“

„Dočerta, Kazuo, rozhovor s tebou pripomína výcvik šimpanzov niekde v Strednej Amerike! To nedokážeš odpovedať jedinou vetou, aby si neprekrútil význam otázky?!“ zahučala doňho Jo a Kazuo si znovu zložil hlavu do dlaní, akoby sa tak chcel brániť pred otravnými otázkami. Nakoniec však odpovedal.

„Nie, Sakura. Ku mne sa nevrátil.“  

„No, ani sa mu veľmi nečudujem, po tom, čo si vyvádzal...“ prisadila si Jo a po krátkom zhodnotení situácie mi plechovku vrátila. Dopil som teda zvyšok piva a spýtavo som na ňu pozrel. Celkom ma zaujímalo, o čom to hovoria všetci okolo mňa: existovala reálna šanca, že by to vysvetlilo veľa.

Kazuo nereagoval a Jo sa preto pustila do vysvetľovania – mám podozrenie, že sa pokúšala dokopať Kazua, aby sa prebral a začal si riešiť problémy sám.

„Neviem, čo všetko ti povedal, ale ako ho poznám, veľa toho nebolo. Takže začnem od začiatku. Kazuov doteraz jediný ako-tak stabilný vzťah bol istý Naoya... neviem, počul si o ňom?“

„Náhodou áno. Je to môj matikár,“ odvetil som a prezieravo som zamlčal fakt, že Kazuo nebol jediný, kto s Naoyom spal. Bol som si istý, že Jo by tým nebola nadšená.

Vyvalila na mňa oči a krátko sa zasmiala:

„Tak to je fakt gól. No... nebudem zachádzať do detailov, ale nech si Kazuo protestuje, ako chce, nebyť Naoyu, doteraz by sedel v tej maličkej, úbohej firme, ktorá naposledy postavila maximálne psiu búdu.“

Kazuo stále nereagoval – zdalo sa mi, že účelom všetkých jej narážok je prinútiť ho ku konverzácii. Zatiaľ to bolo dosť neúspešné, takže sa otočila ku mne:

„Založili spolu tú firmu, ktorú dnes Kazuo tak hrdo prezentuje ako svoju. Podľa mňa im to klapalo po všetkých stránkach... a potom začal tento kretén s paranojou.“

Pozrel som na Kazua. Nie; stále žiadna odpoveď.

„Podozrieval Naoyu, že spáva so študentmi. Nechápem, ako na to prišiel... aj keď je pravda, že aj ja som sa divila, keď taký skvelý ekonóm ako Naoya prejavil tendencie tvrdnúť na nejakej zaostalej strednej škole ako učiteľ.“

To bola naozaj zaujímavá informácia. V živote by mi nenapadlo, že Naoya by mohol byť niečím iným, než učiteľom. Bol totiž fakt dobrý učiteľ, zdalo sa, že má tú prácu rád a jeho mali zasa radi študenti.

Jo si povzdychla:

„Aj keď, na druhej strane, on nikdy nebol veľmi extrovertný, však?“

Pokrútil som hlavou, no nezdalo sa, že ma Jo vníma. Pravdepodobne očakávala odpoveď skôr od Kazua. Keď sa nič nedostavilo, pokračovala:

„Kazuo ho teda začal podozrievať a v tej jeho chorej tekvici vznikol ohromne rafinovaný a skvelý plán, ako zistiť pravdu.“

Napodiv sarkazmus Kazua prebral z toho tranzu, či v čom sa to vlastne nachádzal posledných pár minút a švihol po Jo zúrivým pohľadom:

„To by stačilo, Sakura.“

„Keď ma volá Sakura, znamená to, že mám sklapnúť, inak budú lietať nože,“ vysvetlila mi Jo a posmešne sa na Kazua zaškľabila: „Ale našťastie je teraz príliš spitý na to, aby dokázal vrhnúť čokoľvek okrem šable.“

„Varujem ťa, Sakura, prestaň sa vŕtať v mojej minulosti!“

„Prečo? Hanbíš sa za ňu? Mal by si sa. Keď tak nad tým uvažujem, Naoya nie je jediný, komu to ublížilo. Vieš si predstaviť, ako sa asi cítili tí študenti, s ktorými si sa vyspal?“

Pozrel som na Jo, pozrel som na Kazua. Obaja mlčali a vymieňali si vražedné pohľady. O čom to hovoria? To snáď nemyslia vážne.

Jo si všimla môj spýtavý a dosť zdesený pohľad, lebo sa kyslo zaškľabila a dopovedala, ignorujúc tichú zlosť, ktorá v Kazuovi vrela.

„Naoya si pri mojom milovanom bračekovi dosť vytrpel. A keďže braček sa rozhodol pretiahnuť celú školu, aby našiel toho jedného študenta, s ktorým ho – o tom bol pevne presvedčený – Naoya podvádzal, nemohlo to skončiť inak, ako to skončilo: Naoya ho raz prichytil priamo pri čine a rozhodol sa, že už má toho dosť. Poslal teda Kazua do riti a úprimne povedané, bolo to to najmúdrejšie, čo mohol urobiť.“

Tak toto snáď nie je možné. Keby mi to rozprával ktokoľvek iný, asi by som sa zasmial. Ale Jo sa tvárila príliš vážne, aby som to mohol považovať za zlý vtip alebo aspoň zveličenie skutočnosti. A podľa Kazuovho zdrveného výrazu som usudzoval, že to predsa len bude pravda. Dnes to už raz odznelo: medzi nami to bolo len o sexe. Možno aj so mnou chcel len získať informácie o Naoyovi... odrazu mi všetko zapadlo do seba a scéna u Naoyu mi začala dávať zmysel. Zúriaci Kazuo, Naoyove slzy a jeho prosba, aby som odišiel. Zapadalo to do seba s desivou presnosťou.

„V poriadku! Som absolútny kretén,“ vybuchol Kazuo. „Priznávam, bola to chyba, OK? Čo viac ešte odo mňa chceš? Mám o tom napísať do novín? Mám si pustiť plyn? Čo?“

Jo nedotklivo pokrčila plecami a zahľadela sa do stropu:

„Napríklad. Alebo skús vstať a začni si riešiť život.“

„Ako?“ tentoraz znel Kazuo pre zmenu unavene. „Ver mi, skúšal som.“

„Naozaj? A ako? Že si mieniš vziať prvú ženskú, čo ti vojde do cesty, menovite vlastnú sekretárku? Ďalej chceš spávať s jej synom, prípadne so všetkým v stredoškolskej uniforme, čo ti vojde do cesty? A ako vrchol všetkého sa posnažíš ďalej od seba odháňať človeka, kvôli ktorému si dnes v takom stave, v akom si?“

„Amen,“ zavrčal Kazuo a vstal. „Ak si si už odbila svoju tradičnú hodinku sesterských povinností, mohla by si vypadnúť. A jeho si zober so sebou.“

Konečne som sa spamätal natoľko, aby som bol schopný prehovoriť:

„Idem. A ty zas buď taký láskavý a viac sa mi nemiešaj do života. A platí to aj pre moju matku. Nemám chuť ešte raz si to celé zopakovať.“

Kazuo sa znovu zvalil na gauč – jeho rovnováha očividne nebola dostačujúca. Útrpne sa na mňa zahľadel:

„Ver mi alebo nie, ale mal som ju celkom rád. Keď si práve nebol nablízku a ona sa nehrala na milujúcu matku, dalo sa to s ňou vydržať.“

„Tak to ti naozaj ďakujem, že si sa tak strašne premáhal,“ neodpustil som si sarkazmus.

„Vravela mi, ako žije a nemá to ľahké. A ty jej tiež veľmi nepomáhaš,“ odvrkol a vo mne to znovu začínalo vrieť. Tak to je fakt skvelé: práve on mi tu bude rozprávať, ako jej mám uľahčiť život???

„Nebol si to náhodou ty, kto sa na ňu vykašľal?“ zavrčal som a zmizol som skôr, než stihol odpovedať. Ešte päť minút rozhovoru a prisahám, že by som sa naňho vrhol s niečím ostrým.

Vonku bola už tma. Prechádzal som ulicami, ktorými sa väčšina ľudí bála prejsť aj cez deň – ja som sa nebál. Bol som taký naštvaný, že by sa nikto neopovážil ani spýtať sa ma, koľko je hodín.

---