Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Neexistuje úvod, keď nebo je dva metre pod zemou...
Nuž pravdupovediac odrazový mostík je pomerne tenký. Na písmaku som nebol milión rokov a aj tak starý nik zhorel v mojom vlastnom hone na čarodejnice. Ale som tu, sedím ne nete a mám chuť niečo vytvoriť. Mám síce niečo rozpísané, ale to je nadlho a to by som musel zmeniť miesto a cestou by ma tá nálada prešla. Ale tak to býva vo svete, kde padlý anjle prvý deň po zvrhnutí z nebies spácha samovraždu a nik o tom nevie, alebo nechce vedieť. Diabol je mŕtvy, nech žije kráľ. Lebo jablko je nielen symbol. Teraz ma napadá, môžem tu uverejniť jednu filozofiu, ale o tom neskôr. Človek dokonca ani nemusí spáliť mosty, oni sa samovznietia. Svet oblizuje červený kohút a kde je teraz gaxdiná, čo mu vykrúti krk? Svet sa zbláznil, ale niet psychiatra. A tak len leží na pohovke a pohráva sa s mosadzným ťažítkom. Samoliečba nie je možná. Samovražda tiež nie. Kde je vpred a kde vzad? A keď už nepoznáme odpoveď na túto otázku, existuje ešte vôbec análny sex? A spiatočníctvo? Priekopníci nového svetonázoru prerazili potrubie a akosi všetko prestáva fungovať. Ničíme aby sme tvorili, tvoríme aby sme ničili. Uzavretý kruh, skoro ako recyklácia. Začarovaný kruh, ide o zdvojenie, lebo kruh je sám o sebe symbol nekonečna. Had požierajúci svoj vlastný chvost ( autofelácia? xD ) ktorý nemá ani koniec ani začiatok. A taktiso ako táto úvaha nemá hlavu ani pätu ( čo je možno dobre, lebo bez achilovej päty ju nemožno pochovať a ospravedlňujem sa za zátvroky ), nemusí mať ani koniec, či začiatok. Odhodlám sa skočiť z mostíka? A aká je teplota vody? Budem musieť plávať proti prúdu? nexxistujú odpovede, len sugestívne otázky bez odpovedí. Pomätené ideológie a pochybné ideály. Vedzme že nič nevieme, aby sme ostali navždy deťmi, avšak ešte aj tu hrozí nebezpečenstvo, že každý ostane v tom svojom pieskovisku. Kto si pamätá na časy, keď sa ešte ku hranolkom jedol len kečup? A koho to vôbec zaujíma? Vrháme sa strmhlav do neznáme a pritom nevieme, či nespadneme prirýchlo a nezhoríme pri páde atmosférou. A keď spadneme, zdvihne sa dymová clona zvíreného prachu a my budeme len mlžiť a mlžiť a mlžiť. A keď prach dosadne a my uvidíme kráter, ktorý po nás ostal, položíme si otázku stálo to vôbec za to? Ale to je irelevantné, dôležité je, že sa zas budeme mať od akého dna odrážať. Stačilo, uhnite, skáčem....
Je to take mile a ani by som nepovedala, ze sa tu stretava viac schizofrenickych ja, skor sa v tom odraza tvoj momentalny stav bezvychodiskovosti, v ktorom nachadzas uspokojenie, len ty vsak musis vediet, ze preco. :-)
Písmák