Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Obyčajný upršaný deň

13. 06. 2006

1572

Autor

NETopier

BASED ON A TRUE STORY! :))) posledna burkofilná vec... taka mensia sladkasta a pateticka kravinka, ale hodila som to sem... tak si precitajte...

Peter sedel vo svojej kancelárii a unavene pozeral von z okna, pozorujúc ťažké dažďové kvapky, stekajúce po masívnych okenných tabuliach.

Do kelu!

A ráno bolo tak krásne!

Do pekla!

Peter sa poobzeral po svojej sivej a nesmierne nudne pôsobiacej kancelárii. Ešte pár minút tu a zblázni sa. Už tu trčí hodinu po pracovnej dobre a ešte stále neprestáva.

Všetci už boli dávno doma. Pravdepodobne si zobrali z kúta svoj dáždnik a vyšli na parkovisko, kde nasadli do svojho päť miliónového Mercedesu.

Ibaže Peter nemal Mercedes.

Dokonca nemal ani tých päť miliónov.

A ani, a to mu išlo teraz pekne na nervy, dáždnik, ktorý by čakal v kúte, kedy si ho jeho pán vyzdvihne.

Zlostne kopol do svojho pracovného stola. Odrazu začul výťah a neskôr i nejaké hlasy. Vyšiel sa pozrieť na chodbu. Na chodbe kľačala staršia žena a naprávala svojmu dievčatku golier na pršiplášti.

„Ema! Čo tu ty robíš?!“ zvolal som prekvapene. Zazrieť niekoho tu v takýto čas bolo dosť veľkou zriedkavosťou.

Žena sa prekvapene postavila a pozrela na Petra. Vzápätí sa usmiala.

„Ahoj, Peter! Len sme sa boli s malou najesť dole v reštaurácii a teraz sme sa vrátili po dáždniky. A ty?“

Peter sa tiež usmial. „Ja práve nejaký ten dáždnik hľadám...“

Vtedy nastalo ticho. Peter sa snažil vyzerať dostatočne zúfalo, čo však ani veľmi predstierať nemusel.

„U mňa v kancelárii. Vyber si jeden!“ odvetila odrazu a Peter takmer vyskočil od radosti.

Diana sedela vo veľkom ružovom kresle a predstierala, že pije kávu z modrej šálky, z ktorej sa usmievala Popoluška.

„Chcete ešte doliať?“ spýtalo sa zlatovlasé dievčatko, sediace pred ňou.

„Nie, ďakujem!“ zdvorilo odmietla Diana, keďže už pomaly hrozilo, že sa stane prvou osobou na svete, ktorá zomrie na otravu pomyselným kofeínom.

Po dievčatko si našťastie po chvíli prišla matka.

„Ďakujem, že ste boli taká milá a ostala tu s mojím slniečkom trošku dlhšie,“ poďakovala zdvorilo a nasadila dievčatku čiapku na hlavu.

„Neďakujte. Rado sa stalo,“ usmiala sa Diana. „Čo by som inak robila v tento upršaný deň?“

V skutočnosti by chcela byť už dávno doma, ale keďže je vychovávateľka v škôlke a za takéto veci je platená, musela tu s malou ostať. Ďaľším dôvodom bolo to, že nemala dáždnik, teda musela počkať kým dážď neustane. Ale on akosi neustával...

Keď mamička s dcérkou odišli celá škôlka odrazu potemnela. Diana sa predsa len rozhodla pohľadať niečo, čo by ju ochránilo pred dažďom v toto sychravé popoludnie.

A na jej prekvapenie našla dáždnik...

Peter stál na autobusovej zastávke v značkovom a poriadne drahom obleku od Celvina Klinea, s tak trochu zablatenými, ale stále dostatočne šik tmavými topánkami, koženou aktovkou, príťažlivým úsmevom a tmavočerveným dáždnikom s veľkými čiernymi bodkami a obrovskými ušami v rukách.

Tým príťažlivým úsmevom si chcel zachovať aspoň štipku dôstojnosti, ale akosi sa mu to nedarilo. Všetko mu to kazila tá veľká lienka nad hlavou.

Keď videl ten dáždnik v stojane pripadal mu ako obyčajný tmavočervený dáždnik. Bol tam aj jeden váčší a modrý, ale ten chcel nechať Eme a jej dievčatku. Už mu svitlo, prečo sa ho Ema dvakrát pýtala, či si je istý, že chce tento... To však už bolo jedno.

Teraz tu čakal v daždi na autobus, ktorý mu ide až o pol hodiny a ľudia naň ho hádžu pobavené grimasy. Po chvíli ho prešla trpezlivosť a rozhodol sa, že pojde na druhú zastávku cez park.

Dážď šumel v korunách listnatých stromov. Všetko vyzeralo tak sviežo a krásne, že človek by aj zabudol, že za všetkým je len tento prekliaty dážď, ktorý padá vždy v ten najnevhodnejší čas. Vzduch voňal a všetko vyzeralo priam idylicky. Dokonca aj punkáč, ktorý práve prešiel okolo a pochválil mu uši na dáždniku, mu pripadal milý.

Spoza zákruty odrazu vyšla žena. Peter sa zastavil. Bola mladá, tmavé kučeravé vlasy jej voľne viseli pozdĺž pliec, čierna sukňa bola mokrá od dažďa, blúzka, tmavé topánky na podpätkoch – to všetko bolo neuveriteľne pôsobivé. A čo bolo najúžasnejšie bol dáždnik s veľkými ružovými ušami a dokonca s malým skrúteným chvostíkom.

Ani sa nestihol spamätať a už okolo neho prešla s prekrásnym úsmevom. Či už sa usmievala na neho alebo na lienku, tak to spôsobilo, že Peter zo seba nedostal ani slovko.

„Pekná lienka!“ zaznel odrazu veselý hlas za ním a on sa za ňou otočil. Zmohol sa len na nesmelý úsmev, ktorý mu opätovala, až sa znova otočila a vydala sa niekde do diaľky.

A tak tam len stál v daždi, nevšímajúc si, že mu zateká do topánok, to, že vyzerá ako úplný idiot, a to, že už vlastne prestáva pršať.

„Ach, Ema, bolo to také neuveriteľné! Tá žena mala nad hlavou prasiatko!“ odušoval sa Peter, zatiaľ, čo jeho susedda Ema na vedľajšom balkóne popíjala čaj.

„Bože môj!“ zvolala a oprela sa o zábradlie. „Všimol by si si ju aj keby nemala nad hlavou ten dáždnik.

Peter sa zamyslel a zadíval sa na nočné sídlisko, vyzdobené rozsvietenými pouličnými lampami.

„Bola to veľká zhoda náhod,“ pokrútil hlavou Peter. „Žijeme v príliš veľkom meste na to, aby sme sa ešte niekedy stretli.“

Ema sa jemne zasmiala a odišla z balkóna, krútiac hlavou a šomrajúc: „Vy mladí sa buchnete do každého, kto má náhodou rovnaký dáždnik! Hrozná generácia!“

Peter ešte chvíľu stál na balkóne a pozoroval nespočetné množstvo zažatých svetiel v diaľke, akoby dúfal, že sa v nejakom zjaví dáma s dáždnikom...

Diana stála na terase a vymýšľala vhodnú básničku pre deti v škôlke, pričom si na kúsok papiera podvedome kreslila. Lienku. Keď si to uvedomila musela sa usmiať.

Ešte chvíľu stála na balkóne a pozorovala nespočetné množstvo zažatých okien v diaľke, akoby dúfala, že sa v niektorom zjaví muž s dáždnikom...

Ale už sa nezjavil.